Anima et Machina

Štúdium domestikácie veľmi rýchlo vedie k úvahám o jave symbiózy. Ťazké je ubrániť sa názoru, že prinajmenšom od istého vývojového momentu symbiózy už prestáva pôsobiť prírodný výber zvlášť na každého symbionta, ale stále viac a viac na ich súžitie.

Zdá sa mi zvláštne, že sa mi nepodarilo túto úvahu nájsť v zdrojoch. Možno som zle hľadal. A možno je to blbosť, len neviem prečo by to mal byť nesprávny pohľad. Ako inak pozerať na endosymbiózy, kde jeden symbiont je integrálnou súčasťou toho druhého?

Pre aktérov symbiózy existuje termín — symbiont —, ich súžitie sa nechápe ako celok, ale iba ako proces, a tento sa nazýva symbiózou. Ak však prijmeme názor, že prírodný výber môže pôsobiť na rôzne celky, v tomto prípade na symbiózu dvoch jedincov odlišných druhov, tak nám jednoznačne chýba aj druhový názov. Preto som si zaviedol termín symbiot.

Vo famóznej knihe Jaroslava Flégra „Evoluční biologie“ [1] sa nechápe prírodný výber génocentricky. Hovorí sa o úrovniach pôsobenia prírodného výberu: individuálny, skupinový, príbuzenský, medzidruhový a dokonca medzispoločenstvový. Symbiot by teda mohol byť predmetom medzidruhového prírodného výberu.

Ak prijeme takýto pohľad, má zmysel uvažovať o dôsledkoch. Hierarchizovanie pôsobenia prírodného výberu značí, že primárna selekcia pôsobí na vonkajšie znaky symbiota, čo vyvoláva kvalitatívne iný selekčný tlak na hierarchicky vnorenú úroveň. Kým úlohou primárneho tlaku je prežitie hierarchicky komplexnejšej formy, sekundárna selekcia pôsobí na vnútorný systém, na utváranie vnútornej formy.

Nedá sa v tejto súvislosti nevšimnúť si, ako sa to pozoruhodne zhoduje s Uexküllovým konceptom vonkajšieho (umwelt) a vnútorného (innenwelt) sveta organizmov [2]. Spoločné správanie symbiontov voči tlaku prírodného výberu je nový znak, alebo skupina znakov, ktoré symbionti buď nemajú vôbec, alebo ich vykonávajú menej úspešne, alebo symbiotizáciou ich začnú zdieľať. V každom prípade sa postupne určite musia pôvodne individuálne znaky rozdeľovať do umweltu a innenweltu a symbiot sa svojou štruktúrou stále viac a viac podobá jednému druhu [3], ako dvom. V takom prípade však má zmysel uvažovať o tom, že existuje aj fenotyp symbiota, teda stručne symbiotyp.

Literatúra:

1. Flegr, J. (2005). Evoluční biologie. Academia, lagerova 61, 12000 Praha 2.
2. Uexküll, J. von. (1909). Umwelt und innenwelt der tiere. Verlag von Julius Springer, Berlin. http://archive.org/details/umweltundinnenwe00uexk
3. Martin, W., & Roettger, M. (2012). Modern endosymbiotic theory : Getting lateral gene transfer into the equation. Journal of Endocytobiosis and Cell Research, 23, 1–5.