Anima et Machina

V lone nadšenia z prudkého rozvoja kompjútrov a sietí sa zrodila populárna predstava nesporne inšpirovaná nekvalitnou sci-fi literatúrou — predstava singularity. Vraj keď sa dostatočne zhustí počítačová sieť a súčasne bude výkonnosť a pamäťová kapacita počítačov rásť moorovým tempom, jedného dňa počítače začnú byť inteligentnejšie ako my. Prosto nejakým „vynorením“, emergovaním komplexity. Veľmi to pripomína juadistický mýtus o vdýchnutí duše Adamovi jeho Stvoriteľom. Nepopieram, že aj mne sa to vtedy videlo byť možné. Čím viac sa však zaoberám živými systémami, tým menej niečomu takému v sebe dávam šancu.

Počítač skrátka nie je mozog a v takejto turingovej formácii ani nikdy nebude. A keď bude, tak už to nebude počítač. Počítač je produkt abstrakcie od reálneho sveta, je založený na matematickom modeli sveta, na predstave algoritmizovateľnosti sveta.  Svet však nie je algoritmizovateľný. Na to, aby počítače vedeli niečo o svete potrebujú jeho preklad do algoritmizovateľnej podoby, potrebujú nás.

Svet je produkt evolúcie, a to v konečnom dôsledku značí, že v každom časopriestorovom bode je jedinečný, hoci s inými bodmi súvisiaci. Abstrahovať značí zabúdať na jednotlivosti a všímať si len súvislosť. A to presne matematika robí. Ak matematik spočíta jablko a jablko, úplne ignoruje, že jedno je sladké, druhé kyslé, že jedno je zelené a druhé nahnilé. Preň sú to dve jablká, pre skutočný svet nie. Takisto je každý mozog štrukturálne jedinečný, hoci súvislo podobný iným mozgom. Hľadanie nejakých zákonitostí je síce užitočné pre skvalitnenie práce kompjútrov, nijako ich to však k singularite neposúva. Stále ostanú iba tupými ale úžasne rýchlymi matematickými abstrakciami.

K podobnému záveru dospelo už veľa zasvätených filozofov, matematikov a počítačových vedcov. Napríklad v v štúdii pod názvom „Pochopenie rozdielu medzi ľudskou a počítačovou inteligenciou“ [1] autori na základe pokusov s určením nejakého čísla, či je párne, alebo nepárne zistili, že na rozdiel od počítača sa my niekedy aj mýlime, hoci algoritmus ovládame. Napríklad ak máme rýchlo určiť, či je číslo 798 párne alebo nie, určitá skupina pokusných osôb sa pomýli. Prečo? Pretože nevidia iba číslo 8, ale aj to vedľa, teda 9. Mozog vníma na rozdiel od počítača svet kontextovo, teda vo vzťahu k nejakým doterajším skúsenostiam. A hierarchia a previazanosť skúseností je evolučná, to znaméná v každom mozgu jedinečná. Možno ten, čo sa pomýlil má nejakú dávno zabudnutú skúsenosť s číslom deväť a s tým súvisiacim omylom, ktorý pomocou čísla 9 vyriešil a tým je u neho deviatka akosi prioritnejšia v riešení problémov s číslami. Ale rovnako to môže mať nejaký čisto vizuálny kontext. Prečo sa niekto pomýli v takej situácii, pričom napríklad mimo pokusného laboratória by rovnakú úlohu zvládol bez chýb sa nedá dozvedieť. Je to jedinečný mozog s jedinečnou štruktúrou. Od tejto jedinečnosti nie je možné abstrahovať.

Podstata myšlienky singularity je však inde. Ide predsa o niečo, čo chápeme ako mimoľudskú inteligenciu, mimoľudské vedomie. Svet ľudí (alebo bez antropocentrického sebavyzdvihovania svet sapientov) je nesmierne komplexný. Táto komplexita presahuje nielen chápanie jednotlivého sapienta, ale dokonca presahuje možnosti akéhokoľvek popisu. Možné sú opäť iba abstraktné zjednodušenia. Je to systém NAD sapientami, nie v NICH. Aby fungoval vyžaduje stále užšiu špecializáciu jednotlivých mozgov, stále užší individuálny model sveta. Naše myslenie sa nesporne neustále zjednodušuje. Napríklad podľa štúdie [2] sa pravdepodobne naše priemerné IQ od viktoriánskych čias zmenšilo o zhruna 14 bodov. Súčasne však vidíme obrovský nárast komplexity sveta, štruktúry poznania bohatstvo informácií a neobyčajný nárast zložitosti sveta sapientov. Dá sa teda povedať, že čím je naša kultúra viac „smart“, tým sme my hlúpejší.

Tento jav však môže byť prekvapujúci iba zdanlivo. Je to spoločný jav pre všetky domestikované organizmy. Zmenšovanie mozgov je charakteristické pre proces domestikácie.  Na nasledovnom obrázku z publikácie [3] vidíme ako sa zmenšil domestikáciou mozog jednotlivých zvierat.

Náš mozog sa sa od mladšieho neolitu, za obdobie holocénu, zmenšil asi o 15% [4]. Približne ako kačke, alebo koňovi. Po miliónoch rokov pomalého nárastu mozgu sapientov sa za obdobie menej ako 30 tis. rokov tento začal prudko zmenšovať. Je to presne obdobie, kedy sme prešli z lovecko-zberačského spôsobu života na usadlý. Odvtedy sa prudko rozvíja kultúra sapientov. Odvtedy naša domestikácia naberá rastúce tempo.

Vtedy nastala singularita nového „vedomia“ — prudký rozvoj mémosféry tejto planéty.

Literatúra:

1. Lupyan, G. (2013). The difficulties of executing simple algorithms: Why brains make mistakes computers don’t. Cognition, 129(3), 615–636. doi:http://dx.doi.org/10.1016/j.cognition.2013.08.015
2. Woodley, M. A., te Nijenhuis, J., & Murphy, R. (n.d.). Were the Victorians cleverer than us? The decline in general intelligence estimated from a meta-analysis of the slowing of simple reaction time. Intelligence, (0). doi:http://dx.doi.org/10.1016/j.intell.2013.04.006
3. Zeder, M. A. (2012). Pathways to Animal Domestication. BoneCommons, (1838). Retrieved from http://alexandriaarchive.org/bonecommons/items/show/1838
4. Hawks, J. (2011). Selection for smaller brains in Holocene human evolution. arXiv preprint arXiv:1102.5604. Populations and Evolution. Retrieved from http://arxiv.org/abs/1102.5604