Časť 4. Mémológia

Obrat v myslení o psyché a o kultúre sapientov má svoj nevyhnutný dôsledok v nazeraní na svet sapientov ako na ekologický systém mémov. Každý jav v tomto svete musí byť nazeraný z pohľadu zákonitostí vzťahov medzi mémami a vzťahov mémov k ich prostrediu. Rovnako nazeráme na organický svet ako na systém vzťahov medzi jednotkami prírodného výberu, či už sú to gény, znaky, organizmy, alebo iné replikované jednotky (napríklad podľa môjho názoru symbionty).

Pri takomto skúmaní sa síce môžeme inšpirovať ekológiou biosféry, nesmieme však zabúdať, že mémy sú síce darwinistické „zvieratká“, majú však iný pôvod a iné formy vzájomných interakcií. Kvôli odlíšeniu a predídeniu zbytočných dezinterpretácií budem na popis vzťahov vo svete mémov používať slovo Mémológia.

Mémológia nemusí stavať na zelenej lúke. Kultúru a psychiku popisuje množstvo psychologických, ekonomických, politologických — skrátka spoločenskovedných a antropologických disciplín. Každá v rámci svojho predmetu odhaľuje mémologické zákonitosti, pravda z iných, spravidla antropocentrických, východiskových pozícií. Úlohou mémológie by teda malo byť okrem odhalenia vlastných, čisto darwinistických konceptov a zákonitostí preskúmať a prerozprávať v zmysle darwinistického obratu v myslení zákonitosti odhalené spomínanými oblasťami antropocentrického skúmania kultúry.

Je to gigantická práca, ktorú (ako som o tom hlboko presvedčený) skôr či neskôr spravia samotné tieto vedy.

Ako príklad uvediem ekonómiu, ktorá sa pokúša popísať zákonitosti vzniku a distribúcie hmotných statkov, ktoré sú z môjho pohľadu hlavne mémami. Pokiaľ sapient žije lovecko-zberačským spôsobom života je otázka zdrojov a ich spotreby hlavne javom biosférickým. Každý spotrebuje to čo získa a delí sa o spotrebu v rámci vrodených behaviorálnych modulov v prospech distribúcie vlastných génov.

Od okamihu tvorby artefaktu za účelom smeny za iné artefakty, ktoré jedinec sám nezískal, či nevyrobil vzniká zásadne odlišná situácia. Samotný jav smeny artefaktov je kultúrny mém, pretože vo svojej podstate nemá priamy vrodený behaviorálny modul, ktorý by priamo uspokojoval. Aby prebehol, musí vzniknúť skúsenosť, že môžem niečo vymeniť za niečo mimo vrodené schémy zdieľania zdrojov, ako je príbuzenský, či recipročný altruizmus. Šimpanzy vzájomne neobchodujú, zdroje, ktoré získajú buď spotrebujú, alebo sa o ne podelia z dôvodu presadenia génov v potomstve (príbuzenský altruizmus) alebo záchrany vlastných génov prostredníctvom sociálnych vzťahov odloženej spotreby (recipročný altruizmus), ktoré samozrejme rovnako slúžia na presadenie vlastných génov potomstve.

Smena do týchto vrodených schém nijako nezapadá. Aby mohla fungovať musí nejako poskytovať odmenu vrodeným behaviorálnym modulom. A aj to robí a ako je u mémov pravidlom, robí to spájaním podnetov z prostredia na moduly, ktoré boli pôvodne určené na niečo iné. V tomto prípade potreba artefaktu, ktorý vlastní iný sapient (napatriaci do príbuzenstva a ani do vlastnej tlupy) nevyvolá pokus o násilné prevzatie žiadanej veci, ale akt zámeny vlastnených vecí. Kde sa berie pocit uspokojenia? Pravdepodobne z toho, že ide o výhodnejšiu formu vzájomnej agresie. Agresívny akt prevzatia nejakej výhody na príslušníkovi inej tlupy je totiž kalkuláciou vynaložených nákladov a získanej výhody. Agresia je vždy riziko a vrodené kognitívne moduly starostlivo toto riziko vyhodnocujú. Smena je náhradný agresívny akt, kde prídem o niečo, čo je pre mňa menej cenné a získam niečo, čo je pre mňa cennejšie. Obe strany vyhrajú, čo je mimochodom jedným zo zdrojov úspechu nášho druhu po zmene spôsobu života z lovecko-zberačského na usadlý spôsob života.

Toto správanie však nemalo dosť času, aby sa prírodným výberom upevnilo v genetickom zázname sapientov. Každý sa ho musí učiť, teda je to mém, skúsenosť odovzdávaná replikáciou z mozgu do mozgu, nie z DNA do DNA. Vzhľadom na to, že sú individuálne rozdiely v schopnostiach jedincov, v ich individuálnej histórii, existuje široká diverzita hodnotení výhodnosti tej či onej smeny, čoho dôsledkom je vznik zákonitostí smeny nezávislých na individuálnych diferenciách — mémologické zákonitosti. Nespočet aktov vzájomne výhodnej agresie prestáva byť systémom popísateľným evolučne biologickými mechanizmami zvyšujúcimi fitness génov jednotlivcov. Individualita sapienta stráca význam a nadobúda význam individualita jednotlivého druhu mémov smeny.

Ak na počiatkoch sporadických smien hrala individualita účastníkov rozhodujúcu rolu, postupne ju strácala a ústrednú rolu prevzala individualita mému smeny. Vývoj od priamej smeny, cez smenu sprostredkovanú mémom univerzálnej komodity (napr.zlata), cez mémy platidiel, bankoviek, neskôr cenných papierov a dnes vynútených (fiat, budiž) štátnych peňazí, finančných produktov, dlhových peňazí vidíme proces postupného preberania nadvlády mémologických zákonitostí mémov smeny nad ekologickými individuálnymi zákoniosťami génov sapienta.

Vidíme tu veľa javov, ktoré sme si zvykli vídať v živej prírode. Predovšetkým snaha o získanie čo najväčšieho množstva potomkov. Mém, ktorý dokáže mať viac potomkov postupne preváži v ekosystéme. Tak mém zlata postupne vytlačil iné komodity smeny, pretože dokázal mať v hlavách viac potomkov ako iné formy univerzálnej komodity. Mém bankoviek platidla dokázal vždy vytlačiť čistú komoditu, pretože dokáže mať viac potomkov falšovaním, či púhym vytlačením na papier či navýšením účtu v elektronickej forme. Rovnako si snaha o čo najviac potomkov vynútila úspech vynútených peňazí v systéme frakčného bankovníctva napriek tomu, že sa od počiatku sofistikovanejšie hlavy snažili replikovať mémy kritiky takéhoto systému. Frakčné bankovníctvo skrátka v danom čase a na danom mieste umožňuje viac potomkov mému smeny ako bankovníctvo založené na krytej mene.

S tým súvisí ekologická zákonitosť, ktorú dobre poznáme zo živej prírody. Ak sa nejaký organizmus premnoží, jeho počet sa pre nedostatok zdrojov reguluje hromadným úhynom. Vznikajú tak populačné vlny. Najprv je dosť zdrojov, namnoží sa priveľa potomkov, zdroje sa vyčerpajú, väčšina zahynie hladom, zdroje sa obnovia a môže začať nové kolo. Vo svete mémov smeny tomu hovoríme hospodársky cyklus. Kedže mém smeny nezávisí len na počte hláv, ale aj na reálnych fyzikálnych zdrojoch, v hlavách sa namnoží do tej miery, kým sa reálne uskutočnené smeny prestanú s možnosťami potenciálnych smien sľubovaných mémami smeny kryť. Váčšina takých mémov zahynie, alebo povedané ekonomicky — nastane (hyper)inflácia. Z pohľadu mémov je to však nepodstatné rovnako ako je nepodstatné koľko myší nejakej populácie prežije na danom území. Podstatné je, že prežijú myši. V ekológii sa tomu hovori populačná r-stratégia.

Na príklade ekonómie vidíme, že obrat od antropocentrického hľadania dobrých a zlých riešení životných situácií sapientov k darwinistickému mémologickému skúmaniu výhodnosti či nevýhodnosti jednotlivých foriem mémov v danom ekosystéme vedie k lepšiemu porozumeniu toho čo sa deje. Navyše na rozdiel od jednotlivých spoločenských vied nemusíme mať pre každú oblasť kultúry sapientov iné východiskový teoretický a metodologický rámec. Svet je jeden jednotný a nedeliteľný, je preto iste výhodnejšie mať nejaký základný a všeobecný vysvetľujúci metodologický rámec pre celú kultúru.

Cieľom tejto časti Teórie mémov je postupne identifikovať a navrhovať mémologické zákonitosti.

Kladistika mémov a mémplexov

Najčastejšou námietkou proti teórii mémov je, že mém je vágne definovaný. To viedlo mnohých memetikov aj k odklonu od pôvodne darwinistickej koncepcie k lamarckistickej, pretože sa zamieňal mém s komplexom mémov. A skutočne komplex mémov sa môže meniť priberaním aleb strácaním mémov, čo vyzerá „lamarckisticky“ tak, že získava alebo stráca vlastnosti vplyvom prostredia.Niet však dôvodu k opusteniu darwinistického konceptu. Stačí predpokladať dve veci:

Mém je dawkinsovský replikátor, preto preň platí to isté ako pre gén, alebo akúkoľvek inú darwinistickú entitu.

Mém je schopný vytvárať symbiózy s inými mémami.Podobne ako v dawkinsovskom génocentrickom modeli evolúcie gény spolu vytvárajú symbiózy, nazývané genómom organizmu, tak aj mémy spolu vytvárajú komplexy mémov — mémplexy. Tak ako sa mení genóm tak sa mení aj mémplex. Vždy pri replikácii. Nikoho predsa nenapadne tvrdiť, že pri meiotickom replikačnom procese tvorby pohlavných buniek dochádza k lamarckistickej evolúcii, pretože organizmus sa „naučil“ nejakej novej vlastnosti.

Mém preto musí byť nejaký kúsok štruktúry informácie, ktorý sa darwinisticky replikuje, pri replikácii vznikajú varianty, a tieto varianty majú roôzny predpoklad úspechu v ďalšej replikácii. A je jedno, či ento proces prebieha geneticky, pri budovaní vrodených mémov, alebo formovaním štruktúr mozgu učením. Vždy ide o mémy, ktoré sa vreplikujú do mozgu s rôznou mierou presnosti, a tým aj s rôznou schopnosťou uspieť v prostredí a v tvorbe mémplexov.

Základným omylom lamarckistických memetikov teda je zámena mémplexu za mém. Napríklad aj Dawkinsom uvádzaný príklad pre mém — recept — je jasný mémplex.

Otvorenou úlohou tak zostáva identifikovanie mémov. Nie je to úloha ľahká, pretože to, s čím sa bežne a zjavne zaoberáme sú pojmy, a to sú už veľmi komplexné štruktúry. Cestu k ich identifikácii vidím v ceste, ktorú mémosféra musela evolučne prejsť.

Základom sú vždy vrodené mémy, teda mémy, ktoré sú replikované biologicky, mémy, ktoré mozog obsahuje genetickou ontogenézou mozgu. Príkladom pre takýto mém môže byť tvar tváre, ktorý máme vrodený. Takéto mémy vytvárajú vrodené mémplexy, čo už sú štruktúry prepájajúce viacero mozgových centier. Možno sú tieto vrodené mémplexy v mnohom prekrývajúce jungovskú predstavu archetypov.

Evolučná cesta mémov ďalej pokračuje naučenými mémami, ktoré reprezentujú vrodené mémplexy. Takýmto typickým mémom je foném, čo je určitý základný zvukový signál reči, z ktorého sú zložené mémplexy slov. Podobným mémom je znak, písmeno, z ktorého sú zložené mémplexy písaného textu. No a z týchto mémov sú už zložené kultúrne mémplexy, ktorých reprezentácia v mozgoch je rôzna, čo iba potvrdzuje základný predpoklad darwinizmu — variabilitu potomkov.

Úlohou tejto kapitoly bude pokus o identifikáciu základných mémov a hlavných vetiev mémplexov. Tento pokus sa bude hlavne v kapitole vrodených mémov opierať o štúdie neurovied, ktoré v ostatných desaťročia prinášajú stále podrobnejší pohľad do funkcie mozgu v konkrétnych situáciách.

Mém dĺžky slabiky

Podľa štúdie [1] sa v oblasti je v mozgu oblasť, ktorá rozoznáva podľa dĺžky časti reči. Tieto časti musia byť dlhé 480 a 960 milisekúnd a súčasne to musí byť reč. Vtedy oblasť mozgu nazývaná superior temporal sulcus vykazuje vysokú aktivitu v porovnaní s inými intervalmi a iným typom zvukov [2]. Tieto intervaly zodpovedajú dĺžke slabiky.

Dá sa teda predpokladať, že reč, ktorá je skladaná s elemntov, teda mémplexov, musí v každom prípade obsahovať mémy foném, skladané do mémplexov slabík. Kedže fonémy sú dlhé asi 30 milisekúnd, výskum implikuje predstavu mémplexu slabiky, ktorý okrem mémov foném obsahuje aj mém dĺžky slabiky alokovaný v superior temporal sulcus.

Oblasť mozgu:

Superior temporal sulcus. Oblasť integruje podnety zo sluchových a iných senzorických centier.

Hypotetický mém:

Mém, alebo trieda mémov pre dĺžku slabiky.

Literatúra:

1. Overath, T., McDermott, J. H., Zarate, J. M., & Poeppel, D. (2015). The cortical analysis of speech-specific temporal structure revealed by responses to sound quilts. Nat Neurosci, advance on. Retrieved from http://dx.doi.org/10.1038/nn.4021
2. Researchers find brain area that integrates speech's rhythms. ScienceDaily. http://www.sciencedaily.com/releases/2015/05/150518135232.htm?utm_source=feedburner&utm_medium=email&utm_campaign=Feed%3A+sciencedaily%2Fmind_brain+%28Mind+%26+Brain+News+--+ScienceDaily%29