"Cibuľa" alias "Gebuľa"

Včera večer sme so synom pozerali rozprávky, mnohé sú na jeho vek (21 m.) asi príliš náročné, akiste im zatiaľ nerozumie (určite nie všetkému), no v tomto období sa mu pravdepodobne rozširuje slovná zásoba a je veľmi zaujímavé sledovať, ako. Denno-denne aj tridsaťkrát za deň (podľa toho, koľko času sme vonku a koľko venuje iným činnostiam) sleduje rovnaké scény z rôznych rozprávok, vyžaduje od nás, aby sme ich zas a znova púšťali dokola. Momentálne sú najpopulárnejšie "Teta vláčik ide" a "Traktor zľakol", nedokáže slová vysloviť čisto a ani spoluhlásky "l,r", ale to vôbec neprekáža tomu, aby sme vedeli, čo od nás chce a aby neustále opakoval niektoré slová a slovné spojenia. Robí mu radosť, keď počuje známe slová a s radosťou ich aj opakuje. Alebo zopakuje nové slovo, ktoré započul v rozprávke a to aj tri štyrikrát po sebe. Naposledy sa nám stala zábavná zámena slov "gebuľa" a "cibuľa". So slovom "cibuľa" sa synček zoznámil už dávnejšie, toto slovo mu je dôverne známe a samotný predmet veľmi obľúbený, keďže má momentálne obdobie replikovania nielen slov, ale aj činností a tou je aj šúpanie (nielen cibule, ale najmä tej). Keď však počul v rozprávke slovo "gebuľa", rozbehol sa preč, obyčajne nosí k pozeraniu rozprávok predmety, o ktorých sa tam hovorí, preto sme začudovane s mužom na seba pozerali a čakali, čo za "gebuľu" prinesie. Nakoniec som zistila, že si šiel do chladničky po pórik (v domnení, že je to cibuľa) a opakoval dokola "gebuja, gebuja"...Je zrejmé, že nielenže si zamenil dva predmety na základe vonkajšej podobnosti (pórik a mladá cibuľka), ale aj dve slová, ktoré sa foneticky na seba z veľkej časti podobali a to dvoma slabikami "ci-bu-ľa" a "ge-bu-ľa". Snažili sme sa mu vysvetliť, že cibuľa nie je gebuľa, lenže on bol úplne zamestnaný šúpaním novej "gebule" a opakovaním nového pojmu. V čom možno vidieť replikačnú činnosť mozgu? V replikovaní nového pojmu na základe zvukovej zhody dvoch slov.    

"Hapčí panda" - "Objím ako klokan" - "Šúpeme"

Je zaujímavé, že mnoho sociálnych interakcií u nášho syna závisí od niekoho/niečoho iného, inak povedané, ak chceme, aby urobil nejakú činnosť (vtedy, keď sa to očakáva od okolia), musí ju niekde vidieť a znovu sú to väčšinou videá, kde ich vidí a učí sa z nich. Sám od seba začínal používať slovné spojenie "hapčí panda" vždy po tom, ako kýchol a to z jediného dôvodu, videl video s kýchajúcou malou pandou, ktorú zhliadol pri prezeraní si rôznych zvieratiek, chceli sme mu ukázať čo najviac zvierat v ich reálnej podobe. Jednak chcel zas a znova vidieť, ako panda kýcha a taktiež zakaždým, keď niekto kýchol, použil slovné spojenie "hapčí panda", ktorým sme sa mu pôvodne snažili vysvetliť, že panda kýcha. Lenže toto spojenie používal aj neskôr, keď slovo "kýcha" dokázal vysloviť. Z "hapčí panda" sa stalo ustálené spojenie, ktoré sme začali používať ako "na zdravie". Ja som síce od neho upustila, pretože sa snažím učiť syna tomu, čo používa ostatná societa, ale občas sa stane, že toto spojenie použijeme. Ak by to záviselo len od nás, mali by sme vlastný súbor pomenovaní, ktorým by okolie nerozumelo a myslím, že v budúcnosti budeme mať akýsi rodinný slovník, ktorému budeme rozumieť len my (pravdepodobne je to bežné aj v iných rodinách).

Ďalšou nápovedou na objatie bola scéna z rozprávky, kde kreslený klokan objímal svoju mamu a ten sme raz použili na to, aby sme synčeka "nahovorili" na objatie. Sám od seba nás dovtedy neobjímal a nemali sme to vo zvyku ani my, pretože sa mu to veľmi nepáčilo, i keď sme po takých detských objatiach túžili a keď sa tá túžba preniesla do verbálnej podoby a želania, použili sme spomínanú scénu z rozprávky, aby synček vedel, čo od neho chceme a povedali "Objím ma ako klokan". Odvtedy to stále používame v tejto podobe, no verím, že postupne si náš synček nebude musieť spomínať na nejakého objímajúceho klokana. Navyše sme začali klokana zneužívať preto, lebo jednoduché nasmerovanie na objatie vôbec nepôsobilo, nestačilo povedať a ukázať, ako sa objíma.

Veľmi zaujímavou činnosťou z hľadiska pozorovateľa bolo v našom prípade aj "šúpanie". Uvažovala som nad tým, kde sa vlastne zrodilo, odkiaľ náš synček videl túto činnosť prvýkrát, kde ju zachytil. Prvou vecou, ktorú začal šúpať, bola asi mandarínka, no oveľa viac a vlastne súbežne šúpal aj papieriky z mastných pasteliek. Bolo zrejmé, že ho táto činnosť fascinovala, dokázal šúpať aj desať, dvadsať minút a to dosť sústredene, vždy nadšene dokončil šúpanie jednej veci a zahlásil "druhú" a na druhú vec na šúpanie sa vrhal s ešte väčším entuziazmom, akoby súťažil v rýchlosti šúpania. Od mandaríniek sa preorientoval na pastelky, kým neošúpal aj poslednú (bolo ich možno tridsať), potom prišli na rad cibule, súbežne aj všetko ostatné, čo bolo potenciálne šúpateľné, hračky, zábradlie, obaly, nálepky. Dnes doma nemáme ani jednu cibuľu so šupkou (keď mi už dochádzali, nebránil sa šúpaniu aj bielych obalov cibule, vôbec mu nevadil typický zápach cibule, nedráždila ani jeho oči či prsty), ani jednu mandarínku, či pastelku s papierikom, ani jednu nádobu od krému, balzamu či sprchovacieho gélu s etiketou, všetko je ošúpané. Snažil sa šúpať aj jablká, dokonca aj figúrky z umelej hmoty a bol nahnevaný, pokiaľ sa to nedalo. Pritom šlo pravdepodobne o neprimeranú replikáciu činnosti bez funkčného využitia výsledku šúpania a jej aplikáciu na všetky predmety, s ktorými sa stretol. On totiž nešúpal mandarínku preto, aby ju zjedol, avšak, len pre samotné šúpanie. Jeho mozog úplne pohltila jediná činnosť, na pár minút sústredila celé jeho telo, všetky zmysly sa oddali jedinému - šúpaniu. Zároveň si tým cvičil aj motoriku, má veľmi šikovné prsty a okolie sa len čuduje, keď mi v zelovocí zamieri rovno k cibuliam a potom pri nich stojí a šúpe :).

 

Replikácia pred spaním...

Ešte pred pár mesiacmi mal Šimon v slovnej zásobe cca 50-100 slov, netrúfam si to odhadnúť presne, len viem, že keď mal jeden rok, bolo to 20 slov. Neustále naberá nové slovíčka, včera muž skonštatoval, že je ako špongia, pretože, nech mu vysvetľuje čokoľvek, zopakuje po ňom aj dosť komplikované slová a to niekoľkokrát za sebou, vykrikuje ich do luftu, len tak a keď mu vysvetľuje to isté ešte raz, občas si na to slovíčko spomenie a povie ho skôr, ako tatinko. Nerobia mu problémy slová ako "nástroj", "chameleón", "ventilátor" a pod. Nové slová vznikajú replikovaním zvuku, ktorý počuje od nás či okolia...Pred spaním, ktoré chcem opísať, sme občas mávali isté problémy. Nechcel nám spať, napriek tomu, že zaspáva pri kojení a stávalo sa aj to, že vydržal byť hore aj do jedenástej, raz so mnou vydržal do pol jednej, keďže sme skúšali všeličo (pokojné činnosti pred spánkom, dlhý kúpeľ, dokonca sme všetko pozhasínali, spievala som mu uspávanky a šli sme spať obaja spolu s ním a pod.) a nič nepomáhalo, osvedčila sa nám metóda replikácie pred spaním. Čo to vlastne je? Dávala som mu za príklad iné deti v tom, že som mu začala vymenovávať všetky deti, ktoré poznáme, aj mená ich matiek a zaradom ležiac už v posteli hovorili "Aj Zinka už spinká, aj teta Ala už spinká, aj Emka už spinká, aj teta Katka už spinká..." a keďže tých detí a ich matiek nebolo až tak veľa, začali sme "ukladať na spanie" všetky pomenovania, slová, zvieratká, predmety, ktoré poznal..."aj traktor už spinká, aj báger už spinká, aj stolička už spinká atď". Zaujímavé bolo, že počas zaspávania sa synček chytal tých slovíčok a opakoval si aj všetky asociácie, činnosti, ďalšie slová, ktoré sa naučil - "pipinka, zobká, zrnko, kravička, mú, mliečko, báger, hore, lyžicu, naberieme, vysypeme", ako keby opakoval nové učivo pred spaním...pripomínal mi moje predskúškové obdobia, kedy sa mi v hlave miesili všetky pojmy, súvislosti, ktoré som si snažila doslova natlačiť do hlavy, cítila som až pretlak v hlave zo všetkých vedomostí a ťažko sa mi zaspávalo a v noci snívalo. Šimon zaspával replikáciou všetkých mémov, ktoré dovtedy poznal a účinkovalo to :)   

Rituály, opakovanie činností...

Niekde som sa dočítala alebo mi to niekto povedal (?), že by sme mali pri malom dieťati robiť niektoré činnosti pravidelne, aby sme mu tým vytvorili pre neho bezpečné prostredie, ustálil sa mu pravidelný spánok, inak povedané, rituálne činnosti vzbudzujúce v dieťaťu pocit istoty a bezpečia. O to sme sa aj snažili (vyhovovalo to všetkým), striedali sme pravidelne jednotlivé činnosti, najskôr sme sa ráno prezliekli, naraňajkovali, občas sa pravdaže stalo, že tie pravidelnosti sám synček porušil, chcel sa najskôr hrať alebo sa najedol aj v pyžame, ale ďalej sme pokračovali v bežnom dennom režime. Šli na prechádzku, potom sa buď najedli (ak synček nebol príliš unavený) alebo hneď šli na "didu", pri ktorej zaspal. Poobede hranie, prechádzka, príchod tatinka domov, večera, kúpanie v istom časovom rozpätí, kojenie a spánok. Premýšľala som, či v ňom práve týmto pravidelným striedaním činností nepodporujem aj vznik ďalších rituálov, ktoré sa nabaľujú úplne automaticky a vznikajú často náhodne. Jedného večera tatinko telefonoval s ujom a keďže bol čas na spanie, odviedla som synčeka do spálne a zatvorila za nami dvere, aby nás tatinko nerušil, i keď ich bežne nechávam pootvorené, aby som malého počula, keď sa zobudí. Na druhý deň šiel malý zase spať so mnou, podišiel k posteli, zrazu zastal a povedal "zatvoriť dvere", vrátil sa k dverám, zatvoril ich, súhlasne pokýval hlavou a spokojný sám so sebou skonštatoval "tak", a šupol sa do postele. Veľmi ma týmto gestom prekvapil, najskôr som nechápala, prečo to urobil. Odvtedy dosť často zatvára za nami dvere, i keď nás už nik neruší. Rovnakým spôsobom priviera kôš (i keď sa veľmi hnevám, keď sa ho dotýka), a podobný rituál sme si vytvorili aj pri kreslení. Vyžadoval odo mňa, aby som mu kreslila pílku, vŕtačku alebo autíčko a potom ich vystrihla (čo som mu navrhla ja, keďže vnímal plošné obrázky ako trojrozmerné a chcel ich chytiť do ruky). Preto najskôr vždy stál pri mne, kým som za pár sekúnd nakreslila požadovaný predmet, potom ho chytal, kým som obrázok vystrihovala, poprosila som ho, aby si sadol na stoličku (z bezpečnostných dôvodov, hm) a tak celý proces sprevádzali rovnaké slová "nakreslííímeeee, ostrihnemeee, hačinkáme, počkáááme" (pričom doslova vpálil do tej stoličky a jednotlivé slová čoraz rýchlejšie a horlivejšie opakoval, aby mal obrázok čo najskôr v ruke). No častokrát bol nedočkavý a zase vstal, poprosila som ho, aby si sadol a znovu začal "hačinkáme, počkáme". Jednu vec sme za sebou kreslili aj niekoľkokrát (5x) a často akoby skracoval jednotlivé etapy rituálu, napríklad bral nakreslený predmet do ruky skôr, ako bol vôbec nakreslený. Vystrihnutý predmet používal na činnosti ako jeho predlohu, tj. pílil pílkou, vŕtal vŕtačkou atď. Ešte som si spomenula na príchody tatinka domov. Keď som počula (približne v čase príchodu nášho tata) idúci výťah, upozornila som na to aj synčeka a väčšinou sa po chvíli objavil tato vo dverách. Lenže neskôr ma na to začal upozorňovať sám syn a to nielen v čase zvyčajného príchodu tata domov, ale aj ráno a prakticky hocikedy, čo je však zaujímavé, aj po príchode tatinka domov. A to slovami "výťah, tato ide". Takmer všetky svoje činnosti alebo tie, ktoré robíme spolu, komentuje tak, ako som mu ich vysvetľovala a komentovala ja či tatinko. Je to náš kecko šikuláčik :)    

Hľadanie svojho Ja

Náš synček zatiaľ nemá "vlastné Ja". Nie som si istá či je možné to s istotou povedať, pretože vo svojej vnútornej štruktúre prostredia si určite uvedomuje svoju existenciu, hovorí o sebe v tretej osobe a rozpoznáva vzťahy tejto osoby s okolím, odlišuje sa od iných osôb a vecí. V zrkadle už tiež spoznáva sám seba, no zároveň so sebou komunikuje ako s niekým "iným", sám sebe ponúka hračky na hranie a je zrejmé, že sa sám sebe aj páči, pretože sa usmieva, vyplazuje na seba jazyk, kričí na seba apod. (len je otázne, či to robí preto, aby komunikoval s tým "druhým" alebo skúma v odraze svoje vlastné prejavy). Môžeme len hádať, či vie, že sa škerí sám na seba, resp. ako sa asi tak vníma. Pretože nech sa pozrie na akékoľvek foto, ktoré nie je príliš vzdialené jeho súčasnej podobe, spozná sa a označí svojim menom, nie zámenom "Ja". Tiež som uvažovala nad tým, či to nie je spôsobené tým, že s ním komunikujeme ako s druhou/treťou osobou, prípadne v prvej osobe množného čísla. Vždy sme ho chceli zapájať do všetkých činností, ktoré sme spolu robili a preto sme mu od malička hovorili, že "sa oblečieme, napapáme, hačinkáme si, umyjeme sa..." a keď sme hovorili jeden o druhom rodičovi, bolo to v tretej osobe jednotného čísla "tatinko donesie, maminka podá, babina papá jogurt....". Čo sa týka slovesného času, v minulom čase nerozlišuje ženský a mužský rod, preto povie "maminka vyspinkal do ružova", taktiež pozorujem nepresnosti v deklinácii, keď sa často mýli aj pri frekventovaných slovách "autíčkovi, kvietkovi...". Dokonca ani na požiadanie nezopakuje (možno raz a a j to horko ťažko) vetu v prvej osobe s použitím zámena "Ja". Na jednom z tričiek má napísané "Ja som tu šéf" a dokázal si zapamätať len "tu šéf", zámeno "ja som" je pre neho jedna veľká neznáma (22 mes.). Jediné, čo mu nerobí problém zopakovať sú slová "ľubkám Ťa" a ešte si sám kladie otázku a aj odpovedá "Vidíš? Vidím, vidím." Ak ešte nejaké spozorujem, dopíšem ich sem. Z tohto pozorovania znovu vidno, že náš synček replikuje slová a slovné spojenia v gramatických osobách, v ktorých sme mu ich prezentovali my dvaja (rodičia). Zatiaľ som nezbadala väčšiu odchýlku, aj slová "vidím", "ľubkám" počul v tomto tvare a nie inom od svojich rodičov. Navyše je pre nás neprirodzené hovoriť za neho v prvej osobe, preto sa opravíme a väčšinou ho poprosíme, aby tú istú vetu povedal ako niekto, kto našiel svoje "Ja".