JoM - Predhovor

Na webe elektronického časopisu JoM-EMITu nájdete uverejnenú túto informáciu: "This incarnation of JoM-EMIT is closed. The existing papers will continue to be freely accessible at this site. There was to be a relaunch but after several years nothing has happened. The links are now fixed!" v preklade približne:  "Toto stelesnenie JoM-EMIT je zatvorené. Existujúce dokumenty budú aj naďalej voľne prístupné na tejto stránke. Malo nastať oživenie, ale po niekoľkých rokoch sa nič nestalo. Odkazy sú nateraz pozastavené!" (Journal of Memetics)

Preto som sa rozhodla postupne preložiť a uverejniť jednotlivé články publikované v rokoch 1997 až 2005. Začala som síce od konca, avšak, postupne budú články zoraďované podľa pôvodného dátumu uverejnenia. Moje preklady sú skôr pracovné, a keďže nie som profesionálny prekladateľ, určite budú obsahovať veľa nepresností, preto ocením a vopred ďakujem za každú pripomienku, či komentár, ktorý sa bude vzťahovať k chybám v prekladoch. (ttakiež potešia komentáre, ktoré sa budú týkať obsahu prekladov). Na webe uverejňovali svoje články priebežne, aj s odstupom niekoľkých rokov, poprední memetici.

K základným informáciám o memetike a memetikoch je preto vhodné na tomto mieste uviesť, že pojem memetika zaviedol v 80. rokoch 20. storočia Douglas Hofstadter a vzťahoval sa k Dawkinsovmu térmínu "mém" (z r. 1976), všeobecne hovorí o disciplíne, ktorá sa usiluje o evolučné modelovanie prenosu informácií v kultúre. (Memetika , Wikipédia, 2010) V závislosti od definície mému sa delí memetika na dve školy – internalistov a externalistov. Internalisti (Aaron Lynch, Richard Brodie, Gibran Burchett, Leveious Rolando, Larry Lottman) sa pridŕžajú Dawkinsovej prvej definície mému ako „jednotky kultúrneho prenosu“ alebo druhej definície mému ako „jednotky kultúrneho prenosu, ktorá môže byť kopírovaná a nachádza sa v mozgu" a externalisti (Derek Gatherer, William Benzon), ktorí chceli prekonať nedostatok memetiky spočívajúci v tom, že interné entity mysle nie sú pozorovateľné (i keď internalisti sa domnievali, že im to v budúcnosti pokročilá technológia umožní), a zamerali sa na merateľné aspekty kultúry. Susan Blackmore na rozdiel od nich akceptovala internú aj externú definíciu mému. Definičný dialóg vyústil v roku 1998 do Sympózia o memetike organizovaného v rámci 15. medzinárodnej konferencie kybernetiky, ďalšia konferencia sa konala hneď nasledujúci rok v Cambridgei a vyústila do publikácie s názvom Darwinizujúca kultúra: Stav memetiky ako vedy (Darwinizing Culture: The Status of Memetics as a Science, 2000), editovanej Aungererom, s predhovorom Daniela Dennetta. (Memetics. Internalists and externalists, Wikipedia, 2010). V roku 2002 publikoval internalista Robert Aunger zhrňujúcu publikáciu s názvom Elektrický mém (The Electric Meme, 2002).

JoM - Tri výzvy pre prežitie memetiky (Bruce Edmonds)

Translated from: EDMONDS, B. 2002. Three challanges for the survival of Memetics [online].In Journal of Memetics - Evolutionary Models of Information Transmission , 6. [cit. 2010-07-30]. Dostupné na internete: < http://cfpm.org/jom-emit/2002/vol6/edmonds_b_letter.html>

Podľa môjho názoru, memetika dosiahla kritický bod. Ak sa v blízkej budúcnosti, nepreukáže, že  môže byť viac ako len koncepciou platformy, bude zavrhnutá. Aj keď je pravda, že veľa úspešných paradigiem, začínalo ako takáto koncepcia platformy a neskôr sa stali ústrednou teóriou. No je tiež pravda, že mnoho ďalších sa jednoducho vytratilo. Platforma, ktorá slúži na premýšľanie o javoch, môže byť užitočná, ak to prináša nové poznatky, ale ak nakoniec nie sú k dispozícii žiadne použiteľné výsledky, akademickí pracovníci budú hľadať inde.

Takéto rámce majú značnú moc nad ľuďmi, ktorí sa ich držia. Vidia svet prostredníctvom týchto "teoretických okuliarov“ (Kuhn 1969) a javí sa im nevyhnutné konvertovať platformu. Ich snahou je preukázať univerzálnosť ich spôsobu videnia vecí, prozaickejšie, ale preukázateľné príklady sa im zdajú ako jednoducho zrejmé. Avšak tento rámec naďalej nepresvedčí nových akademických pracovníkov, pokiaľ im neposkytuje žiadny podstatný vysvetľujúci alebo predikatívny "pákový efekt“. Memetika nie je výnimkou a spadá pod tento vzor.

Z tohto dôvodu stoja pred memetickými spoločenstvami akademikov výzvy, ako vyriešiť tieto tri úlohy rôznych typov:

• presvedčivá prípadová štúdia;
• teória, ktorá uvádza, kedy sú memetické modely vhodné;
• a simulácie vzniku memetického procesu.

Tieto výzvy nie sú navrhnuté tak, aby obsiahli všetky prípady, kde by memetické analýzy mohli fungovať alebo nejakým spôsobom vyčleniť rozsah memetiky. Tak napríklad, aj keď štýl výzvy 1 hovorí o tom, čo v nej Gatherer argumentoval (Gatherer 1998), netvrdíme, že iba takéto druhy prípadov sú memetické, iba to, aby sa ľudia presvedčili, že v týchto druhoch prípadov musíme najprv stanoviť pole. Veľké teórie sú málokedy preukázané všeobecne alebo pre zložitejšie prípady, ale bitka o založenie vedeckej dôveryhodnosti sa často bojuje cez niektoré celkom všedné územia.
Ak sa tieto výzvy podarí vyriešiť, memetika takmer určite prežije, ak nie, nezomrie hneď, len bude stále viac ignorovaná, kým sa nestane len malou poznámkou pod čiarou v histórii vedy. Ako memetici musíme rozhodnúť! Zastavíme nad-ambiciózne teoretické diskusie a urobíme niektoré obtiažne kroky, ktoré naozaj rozšíria poznanie memetických procesov? Ako David Hull povedal na memetickej konferencii: "Prestaňme kecať o memetike a začnime ju robiť."

Účelom tejto výzvy je jasne preukázať, že existuje aspoň jeden kultúrny proces, ktorý má evolučný charakter, kedy je "evolučný” chápaný v úzkom slova zmysle. Musí byť postačujúci proti vážnej kritike. Podľa nášho názoru je toto minimum, ktoré je potrebné k dosiahnutiu tohto cieľa.

Prípady by mohli obsahovať niečo takéto:

Zdá sa nám (memetickým agnostikom) jasné, že niektoré ľudské názory je rozumné považovať za také, ktoré nemajú memetický charakter. Napríklad, môžem získať informáciu, že 192 autobusov, odchádza zo Stockportu do centra Manchestru, a dokonca môžem povedať túto skutočnosť aj niekomu inému. Avšak, reťazec predávania je veľmi krátky - to znamená, že je pravdepodobné, že sa jednotlivci nebudú spoliehať na spôsob získavania takýchto typov informácií z dlhých reťazcov komunikácie z dôvodu pravdepodobnosti zavedenia chyby. Skôr budú mať tendenciu vrátiť sa k pôvodnému zdroju - centrálnemu časovému harmonogramu. „Kondícia“ týchto informácií nespočíva v žiadnom vnútornom sklone k odovzdaniu, ale vzhľadom k ich užitočnosti využívania slúži pre harmonogram autobusov pre osobnú dopravu, t. j. ich pravde.

Pre ďalšiu informáciu, môže byť oveľa vhodnejšie modelovať vzor informácií, než by si mal zobrať evolúciu svojho vlastného života oddeleného od výhod, jeho "hostiteľa”. Napríklad to môže znamenať, že úspech riekaniek má vysokú koreláciu s ich zapamätateľnosťou miesto iných funkcií - že takmer akékoľvek monotónne rytmické slová by mohli byť rovnako dobré ako akékoľvek iné, na uspávanie detí alebo na výučbu jazyka, preto dôvodom, prečo sa šíria riekanky, je ich rozmnožovanie. V takom prípade memetický model môže vysvetliť rozmanitosť a dynamiku šírenia riekaniek tak, že pomocou modelov nie je možné získať individuálnu výhodu.
Čo je potrebné, je mať nejakú (nespochybniteľnú) teóriu, ktorá nám (za určitých presne stanovených podmienok) povie, kedy je memetická analýza užitočnejšia ako tradičná. Takáto teória by mala spĺňať nasledujúce kritériá:

Výzva 3: Simulačný model zobrazujúci pravú príčinu memetického procesu

Účelom tejto časti je ukázať, že vzory informácií by mohli vzniknúť dôveryhodným spôsobom. Ak by boli kľúčové imitácie procesov "naprogramované” tvorcom simulácie, potom by to nebolo presvedčivé. Miesto toho simulácie musia byť navrhnuté tak, aby ostatní považovali za zákonitosť to, že model predstavuje situáciu, ktorá pravdepodobne nastane v reálnom svete, ale tak, aby sa evolučný proces zložený z informačných správ ukázal ako výsledok interakcie medzi jednotlivcami a vrátane jednotlivca.

Kritéria takéhoto simulačného modelu by mali vyzerať takto:

JoM - Hľadanie miesta pre memetiku v 21. storočí (Derek Gatherer)

Translated from: GATHERER, D. 2005. Finding a Niche for Memetics in the 21 ^st Century [online] . In Journal of Memetics - Evolutionary Models of Information Transmission, 6. [cit. 2010-07-30]. Dostupné na internete: < http://cfpm.org/jom-emit/2005/vol9/gatherer_d.html>

      Mnoho vedných disciplín má 'paradigmatický experiment', čo je jednoduchý príklad toho, ako  je disciplína aplikovaná na problém. Zvyčajne je paradigmatický experiment ako svetlo, ktoré keď  zapneme, okamžite osvetlí ostatné veci. Mendelove kríženie hrachu predstavuje paradigmatický experiment pre klasickú genetiku. Pre odbory, pre ktoré je priame experimentovanie trochu ťažšie, niekedy neexistuje toľko paradigmatických experimentov ako paradigmatických príkladov. Napríklad subjekt údajov týkajúcich sa rozdelenia kosákovitej anémie červených krviniek je paradigmatickým príkladom molekulárnej evolúcie ľudskej populácie. Takéto paradigmatické príklady sa často nachádzajú v učebniciach, čo je vzhľadom na účel učebníc pochopiteľné. Niekedy sú tiež podnetom k experimentu v danej oblasti, ale nie je to pravidlo. Mendelove kríženie hrachu  bolo základom pre vznik genetiky, ale kosáčiková anémia je len jeden príbeh objavený pri rozsiahlom skúmaní biochemických zmien v ľudskej populácii.

     Čo je teda paradigmatickým príkladom memetiky?   Mojím obľúbeným je model  ‘peciváli a výtržníci’, ktorý bol použitý ako úvodný mechanizmus Boydom & Richersononom ( 1985).   Peciváli zväčšujú rodinu ďalších peciválov.   Zatiaľčo výtržníci sa snažia znížiť svoju populáciu, sami majú tiež výtržnícku povahu.   Výtržníci by teda mali smerovať na evolučný cintorín, ak by tu nebol jeden faktor: dajme peciváľlv a výtržníkov na nejaký čas spolu a peciváli sa premenia na výtržníkov.   Preto v závislosti od frekvencie a intenzity sociálnej interakcie môžu pomer rozdielu reprodukcie dvoch skupín výtržníci udržiavať v krehkej rovnováhe.

     Tento jednoduchý model je atraktívny, pretože v sebe zahŕňa dosť veľa myšlienok memetických prístupov ku kultúrnemu vývoju. Všimnite si, že povaha vývoja peciválov a výtržníkov je ponechaná otvorenou. Je možné predstaviť si aspoň časť modelu z genetického hľadiska : Každá skupina má potomkov svojho druhu v dôsledku vrodenej dispozície. Inak povedané,  mohli by sme sa na peciválstvo a výtržníctvo pozerať ako na čisto kultúrne atribúty. V takom prípade  potomstvo získa rovnaký fenotyp ako majú ich rodičia, je iba dôsledkom dlhodobého kontaktu. Čo hovorí presne to, že premena peciválov na výtržníkov musí byť čisto kultúrna. Teda model obsahuje to, čo Cavalli-Sforza & Feldman (1981) definovali ako 'horizontálny' a 'vertikálny' prenos znakov. Jednosmerný charakter horizontálneho prenosu tiež znázorňuje 'kultúrny výber'. Väčšiu plodnosť peciváľlv ilustruje 'prirodzený výber'. Nenápadnou zmenou parametrov každého z týchto procesov, Boyd & Richerson (1985) demonštrovali niekoľko rovnovážnych stavov.

      O tomto paradigmatickom príklade hovoríme preto, lebo plne pochopím tento jednoduchý model a oceníme jeho citlivosť na zmeny parametrov, budeme môcť pevne uchopiť väčšinu súčasných prác o kultúrnej evolúcii génových kultúr koevolúce. Problémy sa tiež stanú jasné . Aká teda tento model súvisí s reálnym svetom? Pre tých, ktorí používajú koevolučnej prístup, t.j. tí, ktorí sa snažia vidieť tieto problémy ako niečo, čo sa týka génov rovnako ako mémov, zostáva problém ako gény ovplyvňujú správanie na mechanickej úrovni. Evolučnej biológia a sociobiológia ešte nie sú plne prepojené do molekulárnej genetiky. Zjednodušene to vyjadrujú Aristotelovké termíny – gény môžu pre niečo poskytnúť presvedčivú 'materiálnu príčinu' správania, ale zatiaľ nebolo priamo preukázané, že zabezpečia 'efektívnu príčinu'. Dokonca aj pre tých, ktorí sú spokojní s vysvetlením pomocou takéhoto príkladu, ktorý sa týka výlučne kultúrnych rysov, zostáva problém, ako zistiť typy pre jednotlivca. V modeli sú fenotypy definované iba vo vzťahu k tendencii mať určitý počet potomkov. V reálnom živote je počet potomstva normálne rozdelenie, a diskrétna kategorizácia môže byť ťažká. Ďalším problémom je, prečo určité znaky kultúra  preferuje pred ostatnými. Ani keby sme zanedbali to, čo sa týka psychológie a jednoducho prijali kultúrny výber ako daný, aké dôvody existujú pre predpoklad, že zostane na konštantnej úrovni, alebo dokonca pôjde do spätného chodu, ak sa ostatné podmienky zmenia?

    Kvôli týmto druhom ťažkostí sa memetika skúmala viac na počítači ako vo voľnej prírode. Softvérové objekty tzv. 'agenti', môžu byť naprogramovaný tak, aby sa správali spôsobmi, ktoré umožnia skúmať základné poučky memetiky. V žargóne objektovo-orientovaného programovania pozostávajú z vlastností, ktoré nadobúdajú diskrétne hodnoty, a z metód, ktoré manipulujú týmito vlastnosťami a vlastnosťami ich kolegov, a to spôsobom, ktoré zodpovedajú prísnym pravidlám stanovených programátorom. Z modelov peciválov a výtržníkov sa dajú presne zhotoviť softvérové objekty, s rovnakými presne definovanými parametrami reprodukcie a interakcie. Programátor potom môže ľahko rôznymi spôsobmi rozšíriť model, napríklad o vplyv vonkajšieho prostredia, v ktorom existencia agentov môže byť rozdelená do oblastí, pričom každý agent bude mať geografickú polohu a parametre reprodukcie a interakcie sa v rôznych regiónoch budú líšiť. Agenti by sa potom mohli pohybovať, hľadať iných agentov vlastné typu ako susedov, alebo kultúrne interagovať na veľké vzdialenosti. Môžeme do ich činnosti dokonca zaviesť prvky teórie hier, ktoré im umožnia navzájom spolupracovať a podvádzať. V porovnaní so špinavou realitou ľudského sociálneho života - ťažkosti s presnou kategorizáciou jednotlivcov, neistotou ohľadom toho, čo je kultúrneho pôvodu a čo je genetické, vrátane nedostatočnej dohody o tom, čo je to kultúra (napr. pozri Kuper 2000) - je jednoduché vidieť vhodnosť použitia umelého života ako laboratória pre memetiku.

      Avšak v kyber spoločnostiach nie je všetko v poriadku.  Každá malá zmena v základnom modeli pridáva ďalšiu vrstvu zložitosti a často sa stáva, že dostaneme model správania, ktorému nebudeme rozumieť. Umelé spoločenstvá dokážu byť rovnako nezrozumiteľné ako skutočné.  V skutočnom svete nedokážeme úplne porozumieť jednotlivcom, takže nás neprekvapuje, že nerozumieme spoločenstvám ktoré tvoria. V umelom svete však jednotlivcom rozumieme do najmenších detailov, pretože sme ich sami navrhli . A teraz keď ich dáme do skupiny, začnú sa diať nepochopiteľné veci.

     Tieto výhrady však nie sú zvláštne len pri memetických modeloch umelých spoločností, ale dajú sa rozpoznať aj vo simuláciách väčších sociálnych komunít.  Nejde o námietky voči princípu metódy, len o varovanie, aby sme sa na ňu príliš nepoliehali.  Zhrňme si teda akú metodológiu by sme mali použiť na skúmanie memetiky v 21. storočí. 

      Pretože pozitívny výsledok iba indikuje, že skutočný svet by mohol byť taký, ako sme namodelovali, zatiaľčo negatívny výsledok má oveľa silnejšiu vypovedaciu schopnosť, ktorá indikuje, že svet nie je taký ako sme namodelovali, zdá sa táto metodológia ako absolútne popperovská.  Memetika slúži teda skôr na spochybňovanie teórií ako na ich potvrdzovanie.

     Nie je toto však iba argument v prospech odvrhnutia memetiky a simulácií sociálnych komunít?  Nie celkom, memetiku môžu tvoriť rozličné subkomunity, ktoré budú dodržiavať nasledujúce požiadavky:

•     Vždy sa snažiť pristupovať k problémom so zreteľom na memetický alebo génovomémový koevolučný model.

•     Vždy pracovať na problémoch, ktoré už majú dostatok empirických údajov pričom preferujeme kvantitu pred falošnými teóriami, ktoré použijeme na zostavenie softvérových modelov agentov.

      Ktoré oblasti majú dostatočné kvantum údajov?  Jednou z nich je politika alebo iná situácia, pri ktorej je potrebné použiť hlasovanie ľudí (eg. Gatherer 2004).  Ďalšou je antropológia, kde sú rozsiahle etnografické databázy (eg. Gatherer 2002b). Tretia oblasť je demografia kde sú k dispozícii údaje o pohybe populácie.  Existuje mnoho ďalších. Najlepší spôsob ako ich nájsť je opýtať sa sociológa, geografa alebo historika.

     Rovnako ako moje dve publikácie v tomto smere (Producentom 2002b, 2004), dovoľte mi, aby som bez prípravy uviedol príklad pred záverom. V komunite zaoberajúcej sa memetikou nastal veľký záujem o otázku terorizmu (napr. Marsden 2001, Lynch 2002). Krátko sa o nej zmienil aj Dawkins (1976). Memetikom sa často zdá, že je to oblasť, kde vstup môže urobiť nejaký typ príspevku. Existuje tiež nepreberné množstvo literatúry na túto tému z iných akademických disciplín, vrátane sociálnej simulácie (Raczyński 2004; Eidelson & Lustick 2004), a teroristické správanie bola viackrát hodnotená ako forma reaktívne bojovanie, organizovaný zločin, alebo psychopatológia. Tam je, aspoň v jednom prípade, pôsobivý súbor kvantitatívnych dát: databáza Cain o konflikte v Severnom Írsku od 1969-2001, dostupný z University of Ulster (http://cain.ulst.ac.uk). Táto databáza obsahuje podrobné informácie o všetkých politicky motivovaných zabíjaniach (viac ako 3600 z nich) počas 32 rokov svojej pôsobnosti, ako aj údaje o politickom a ekonomickom zázemí. Obrázok 1 ukazuje počet vrážd za rok prislúchajúcich Loyalistickým a Republikánskym polovojenským jednotkám.

Obrázok 1 :  Počet vrážd za rok prislúchájúcich Loyalistickým a Republikánskym polovojenským jednotkám od 1969 do 2001

    

     Ako obstoja existujúce memetické modely terorizmu proti takémuto druhu údajov? Je možné navrhnúť sadu agentov, ktorí budú na seba takýmto spôsobom útočiť? Resp. je možné navrhnúť súbor prostriedkov na báze existujúcich modelov, ktoré sa potom nedokážu takýmto spôsobom napadnúť, a spochybniť tak model? Lynchov model (2002) ide v skutočnosti len potiaľ, pokiaľ ide o opis rôznych dôvodov rôzneho stupňa presvedčivosti, prečo sa terorizmus pravdepodobne bude šíriť. Dalo by sa povedať, že Lynch je jednoducho skonštatoval, že terorizmus je kultúrne vybraný (termín). Bohužiaľ, za podmienok simulácie model viedol iba k terorizmu fixovanému k populácii v rámci dynamiky esovite krivky ("contagionist paradigma", pozri Producentom 2002a). V skutočnosti sa agenti jednoducho prestali navzájom zabíjať. Údaje na obrázku 1 požadovali dynamiku, ktorá by vysvetlila prudký nárast a pokles Republikánskeho zabíjania v približne 2-ročných intervaloch, aspoň v období 1972-1989, zatiaľ čo zabíjanie nepriateľskými Loyalistami sa opakovalo v ročných intervaloch v 1979-1991. Pri pohľade nielen na celkové rozloženie vrážd, ale aj na ich individuálne načasovanie príbuzného ku každému inému, pomocou spusteného testu naznačujú, že mechanizmus tit-for-tat môže byť  v niektorých fázach správny (údaje nie sú uvedené). Takto dobrý memetických model pre terorizmus by sa nemal zameriavať iba na vysvetlenie kultúrnym výberom, ale mal by tiež zohľadniť určité teórie hier.

     Ak to zhrnieme, memetika môže prežiť ako dátovo-orientované odvetvie sociálnej simulácie, špecializujúca sa na hodnotenie koevolúcie alebo kultúrnych modelov. Väčšina z tohto hodnotenia bude negatívne, pretože povaha skutočného sveta nemôže byť nikdy potvrdená pomocou počítačového modelu. Avšak, môže nám to pomôcť určiť prípady, keď je naše premýšľanie o kultúrnych fenoménoch nedostatočné. Karl Popper by bol s týmto asi spokojný.