Názory v tejto kapitole sú tézovitým vyjadrením určitej koncepcie evolucionizmu. Preto by si pochopiteľne vyžadovali podrobnejšie zdôvodnenie, ktoré by ovšem neželane zväčšilo rozsah štúdie zameranej na peniaze. Jednotlivé tézy budú postupne v rámci projektu Anima et Machina podrobnejšie zdôvodnené.
Kľúčovým pojmom evolucionizmu je podľa môjho názoru ohraničenosť . Pre pochopenie tohoto pojmu začnime tam, kde začal evolucionizmus, teda v biológii. Ústrednou témou biológie už od Aristotela je zaradenie organizmov do druhov. Skutočnosť, že každý jedinec síce je jedinečný, ale zároveň zaraditeľný do určitého tvaru je vskutku dodnes nevyriešenou záhadou biológie. Je tu akýsi zákon ohraničujúci počet možných tvarov, v prípade živej prírody do druhov. Napríklad každý pes síce vyzerá trocha inak ale každý má v sebe niečo „psovské“, každá mačka je trocha iná, ale každá má niečo „mačacie“. Otázka prečo neexistuje nekonečný rad medzitvarov medzi mačkou a psom, je otázkou tvarovej ohraničenosti.
Ak neostaneme iba pri organizmoch, tak to isté platí v inej podobe u fyzikálnych častíc, atómov, kryštálov a iných minerálov, obecne u všetkých foriem molekulárneho usporiadania, ale aj v kultúre, alebo ekonómii, ktorá je predmetom tejto štúdie. Napokon všetky vedy vždy začali klasifikáciou svojich objektov. Aby som ostal pri téme tejto štúdie aj na peniaze môžeme nazerať ako na druh objektov, ktoré majú niečo spoločné, „peňazovité“. Či už ide o zlatý prút, mincu, platobnú kartu alebo úver, všetky tieto kultúrne entity majú spoločnú vlastnosť — smeniteľnosť — dajú sa rovnako použiť a ako ukážem neskôr v niečom sa rovnako správajú.
Ohraničenosť objektov, ich vymedzenosť voči iným objektom vyvoláva otázky: ako sa to deje, prečo sa tak deje?. Z dôvodov, ktoré prekačujú rámec tejto štúdie sa domnievam, že podstatnú odpoveď na tieto otázky treba hľadať na nejakej základnej rovine interpretácie tohoto Vesmíru akou je zrejme vo fyzike termodynamika (a najskôr práve v termodynamike). Pre naše potreby postačí ak prijmeme ako axiómu, že príroda uprednostňuje obmedzený počet tvarových riešení daného javu pred neohraničenosťou tvarov .
Ak je obmedzený počet tvarových riešení nejakého javu, tak všetky entity, ktoré sú jeho prejavením musia zapadať do niektorej z ohraničených možností. Napríklad každý organizmus opakuje druhovú schému svojho tvaru. Každá nepriama smena medzi sapientmi má charakter peňazí. Na túto skutočnosť môžeme nazerať aj tak, že každá jednotlivá entita nejakej triedy objektov (druhu) je replikou základnej druhovej schémy. Teda tej „psovitosti“ každého psa, „mačkovitosti“ každej mačky, „protónovitosti“ každého protónu, či „peňazovitosti“ každej nepriamej smeny medzi sapientmi.
Pojem repliky by mal odrážať to, že sa určité štruktúry replikujú, pričom zachovávajú svoj tvar, formu, informáciu, či usporiadanie — ako sa komu páči.
Najznámejším príkladom repliky je gén, chápaný ako ten kúsok DNA alebo RNA, ktorý kóduje nejakú vlastnosť organizmu. Gén v takomto poňatí je základným východiskom, dogmou, génostredného modelu biologickej evolúcie , ako ju teoreticky vypracoval George C. Williams's a spopularizoval Richard Dawkins vo svojej slávnej knihe „Sebecký gén“. Podľa tohoto neodarwinistického modelu je základnou jednotkou prírodného výberu kúsok molekuly zvanej DNA alebo RNA. Aby Dawkins zdôraznil informačnú podstatu génu, tak zaviedol obecnejší pojem replikátora, ako kúsku informácie, ktorý sa snaží replikovať do čo najviac kópií a kvôli tomu organizuje svoje prostredie, čiže prejavuje svoju „sebeckosť“, ktorú môžeme popísať takto:
Hoci je génostredný model evolúcie stále populárny, bližší výzkum života v ostatných desťročiach prináša stále viac protiargumentov a ukazuje sa, že model sebeckého génu sa uplatňuje iba vo výnimočných prípadoch. Pojem replikátora v Dawkinsovom poňatí však hlavne trpí principiálnymi problémami, ako som sa pokúsil prezentovať v článku Replikátor pána Dawkinsa . Sebecký replikátor totiž na jednej strane musí byť slepý, aby bol sebecký, na strane druhej musí zohľadňovať informácie prostredia, aby sa vôbec mohol nejako replikovať. Pokúsme sa preto chápať tento kúsok informácie ako neoddelitenú súčasť prostredia, celku, ktorej základnou vlastnosťou je tvarová opakovanosť — replika .
Iba celok môže mať všetky informácie, potrebné k replikácii replík. Iba celok „vie“, ktorý tvar v jeho rámci je výhodnejší, a ktorý nie. V projekte Anima et Machina volám tento celok replikátor , pretože iba celok môže replikovať svoju vnútornú štruktúru.
DNA a RNA sú molekuly, ktoré nie sú schopné čohokoľvek, ak nepôsobia v prostredí iných molekúl. Toto prostredie určuje, ktoré konformácie molekuly DNA sú vôbec možné, a ktoré nie. Toto prostredie je replikátorom. Peniaze sú kúsky informácií, ktoré sú uložené v našich hlavách. Tam je uložená skúsenosť smeniteľnosti, teda takej sociálnej interakcie, kde si sapienti môžu niečo vymeniť. Peniaze — tento kúsok skúsenosti — môže existovať iba v prostredí sapientov, ktorí si niečo vymieňajú a iba tam tento kúsok informácie môže vzniknúť a replikovať sa. Toto prostredie, táto spoločnosť sapientov je replikátorom peňazí.
Replikátor môžeme charakterizovať takto:
Pár ilustratívnych príkladov na replikátor: