Peniaze

V povahe schopnosti poznávať svoje prostredie je dané implicitnosť jeho modelovania. Ak je niečo zrejmé tak to už netreba skúmať a neustále prehodnocovať. Hovorí sa tomu aj duch doby, implicitná znalosť, referenčný rámec alebo aj dobová zaslepenosť či dobová paradigma. Predsa však sa snáď v každej dobe objavia pokusy o redefinície zrejmého. Aj táto štúdia má ambíciu o redefiníciu takého otrepaného fenoménu, akým sú peniaze.
O peniazoch už toho bolo toľko popísané, že sa zdá akoby už bolo povedané všetko. Napriek tomu sú tu otázky, ktoré stoja v pozadí javu, otázky na ktoré sa neustále pri skúmaní peňazí naráža, ale vždy sa na ne odpovedá intuitívne, v akejsi všeobecnej zhode. Ako a prečo vznikli peniaze? Prečo sú hospodárske krízy a prečo im nevieme zabrániť? Čo je podstatou hodnoty? Prečo boli voľakedy zlaté peniaze a dnes sú iba dlhové peniaze? Atď…
Odpovede na tieto otázky zvyčajne dáva ekonómia. Z jej pohľadu však ekonomické princípy a zákonitosti vznikli a fungujú akosi samé osebe bez ohľadu na iné poznatky ľudstva. Ekonómovia nanajvýš ak intuitívne predpokladajú správanie subjektov na trhu, pričom nedokážu vysvetliť (a ani nepociťujú potrebu vysvetliť) prečo sa ľudia nejako správajú a nie inak, prečo vôbec existuje trh a čo to vlastne je. Pre ekonómov sú pojmy ako trh, subjekt, alebo správanie axiómy, na ktorých stavajú svoje odpovede.
Dôsledkom toho je, že napriek snahe o tzv „vedeckú objektívnosť“ pri vysvetľovaní a interpretovaní ekonomických javov, ako je dlh, hospodárska kríza, prerozdeľovanie a podobne, sa mávnutím prútika snaha o objektivitu zmení na morálne apely buď na vlády, finančníkov, alebo iné subjekty na trhu. Z toho plynie jednoznačný záver, že ekonómia považuje ekonomické javy za dôsledok rozhodnutí jedincov nadaných slobodnou vôľou, čo napokon mnohí jej predstavitelia aj deklarujú. V tom však tkvie čertovo kopýtko vnútornej nekonzistentnosti. Na jednej strane objektivizácia javov a na druhej strane subjetivizácia riešení. Na jednej strane až matematicky kvantifikované vzťahy a na druhej strane výlety do teológie a moralizovania.
Táto štúdia sa pokúsi na to isté pozrieť z úplne iných základných axióm, z ktorých tá najpodstatnejšia je, že ja nepredpokladám u človeka tzv. slobodnú vôľu, ale pravý opak — striktný determinizmus v princípe rovnaký, aký sa predpokladá napríklad vo fyzike alebo biológii. Inými slovami: rozhodnutia jedincov sú determinované, sú tvorené dlhou kauzálnou reťazou, ktorá začala minimálne Veľkým treskom a trvá dodnes. Výsledky determinovaných konaní jedincov potom determinujú správanie celku, teda toho, čo súhrnne nazývame ľudská kultúra, a do toho spadajú aj javy, ktorými sa zaoberá ekonómia. O tých základných axiómach neskôr.
Verím, že sa mi postupne podarí preukázať, že dnešná podoba peňazí a ekonomických vzťahov je rovnako zákonitá ako to, že Vesmír chladne a preto zákonite vznikajú galaxie a v nich hviezdy a planéty. Zároveň som si vedomý toho, že tento pohľad sa tak vymyká z toho zaužívaného, že zaň nesiem plnú zodpovednosť, a preto ho nemôžem zasadiť do nijakej stávajúcej školy poznania, čo však neznamená, že sa neopieram o mnohé poznatky vynikajúcich vedcov či už zo samotnej ekonómie, ale hlavne evolucionistických vied, ako sú evolučná biológia, evolučná psychológia, memetika, teória nelinárnych systémov a podobne.
Vzhľadom na to, že sa môžem iba málo oprieť o nejaké podobné štúdie, je mojou povinnosťou autora čo najdôslednejšie predostrieť myšlienkové východiská, z ktorých vychádzam, preto táto štúdia nebude predpokladať nejaké hlbšie znalosti z iných vied a je vhodná prakticky pre každého čitateľa. Jej závery pravdepodobne nebudú protirečiť hlavným ekonomickým teóriám, skôr im môžu poskytnúť inšpiráciu pre hľadanie nových východísk a tak dúfam, že sa čitateľ zdatný v makroekonómii nebude nudiť . Ekonomicky málo zdatný čitateľ možno nájde vysvetlenie pojmov, ktoré počas súčasnej etapy hospodárskych cyklov tak zapĺňajú mediálny priestor.

Rozprava o metóde

Návrat k sapientovi

Každé poznanie je iba modelom skutočnosti, nie skutočnosťou samou, a preto je nevyhnutne nepravdivé vo svojej úplnosti a pravdivé vo svojej čiastkovosti. Model s modelovaným spája spôsob, metóda, akým sa z úplnosti celku vyberajú podstatné prvky, na ktorých sa potom model stavia. Západný model poznania bol tisícročia budovaný na nediskutovateľnej predstave výlučnosti človeka v celku bytia, na jeho centrálnom postavení, ktoré bolo (a dodnes je) spájané s rôznymi podobami poslania, centrálneho účelu a významu. Či už bolo úlohou človeka plniť Boží plán, alebo opanovať a najnovšie zachraňovať planétu Zem, nebolo pochýb, že človek je niečo výnimočné, principiálne iné , dokonca nadradené ostatnému bytiu , pravda s výnimkou Boha. Tento implicitný postoj sa nazýva antropocentrizmus .
V priebehu 18. a 19. storočia antropocentrizmus začal dostávať vážne trhliny tvárou v tvár ťažko spochybniteľným dôkazom a živočíšnom pôvode človeka. Človek sa stal jedným z obrovského množstva živočíšnych druhov, pravda s tým, že naďalej oproti ostatným organizmom má dušu , alebo novšie premenované na vedomie . Kým v dušu veria len kresťania v jej dedeizovaný ekvivalent — vedomie — sa verí dodnes. V odborných kruhoch sa hovorí o „vynáraní (emergencii) vedomia z hmoty“, „najväčšej záhade Vesmíru“ a podobne, pričom zároveň sa študuje správanie iných organizmov z úplne iných stanovísk: ako výsledok správania sa podmieneného darwinistickým prírodným výberom. Kým správanie sa človeka je popisované rôznymi psychologickými vedami, na popis správania sa zvierat používame vedu zvanú etológia ako keby išlo o výskum niečoho odlišného.
Tak ako v úvode pri popisovaní vnútornej metodologickej nekonzistentnosti ekonómie ako vedy, tak aj tu vidíme podobnú metodologickú nekonzistentnosť. Na jednej strane uznávame evolučné zákonitosti vedúce od pratvora ku človeku, na strane druhej však vnímame jeho správanie vytrhnuto z celkového evolučného procesu. Na jednej strane tvrdíme, že človek nie je pánom prírody, ale jej súčasťou, na strane druhej vnímame jeho správanie vytrhnuto z prírody a voláme po jeho zodpovednosti a ochrane prírody, teda po určitej forme neprírodného správania sa. Na jednej strane chápeme sociálne správanie cicavcov, alebo hmyzu ako dôsledok optimalizovaného správania sa voči prostrediu, pričom optimalizácia je daná zákonmi prírodného výberu, na strane druhej považujeme kultúru, vedu, trh, umenie, civilizáciu, atď za niečo výlučne ľudské, ako produkt vedomia alebo duše.
To všetko sú zrejmé prejavy antropocentrickej metódy nazerania na pozorované javy. Pritom niet dôvodu pre túto metódu, práve naopak. Historický vývoj poznania naznačuje neustály trend ústupu od antropocentrickej predstavy o človeku. Najprv žil človek v centre Vesmíru, dnes žije na jednej z planét obiehajúcej okolo jednej z miliárd hviezd v jednej z desiatok miliárd galaxií. Najprv bol stvorený k obrazu Boha a svet mu bol daný k dispozícii a dnes je jedným z cicavcov. Najprv bol síce jedným z cicavcov ale líšil sa od nich rozumom a dnes už stále viac a viac etologických výskumov ukazuje, že tzv rozum majú aj ostatné cicavce a mnohé vtáky, ba niečo majú aj plazy a ktovie kde to skončí.
Ostáva už len to vedomie, nech už je to čo len chce. Ostáva úpenlivá viera, že predsa len sa v evolučnej minulosti stala nejaká nezvyčajná mutácia, aká nenastala u iných druhov a tá nejako (nedefinovateľne) vytvorila v mozgu niečo (nedefinovateľné) čo nás predsa len zázračne odlišuje od ostatných zvierat. Však dôsledky vidíme na každom kroku. Kto vymyslel pyramídy, matematiku, knihy, peniaze, literatúru, filmy atómové elektrne, kto pristál na Mesiaci…? Opice, delfíny, alebo my — ľudia?  Ak sme to boli my, nie je to jasný dôkaz toho, že máme niečo, čo ostatné tvory nemajú?
Všetko však môže byť (a ja som presvedčený, že je) inak, ak tento pohľad na ľudské artefakty a správanie prestaneme vyčleňovať zo súvislého evolučného procesu na Zemi a budeme pojem duše, či vedomia považovať za poslednú baštu antropocentrizmu. Napokon aj mnoho iných tvorov pretvára svoje prostredie pre vlastné potreby. Pavúčie siete, bobrie hrádze, termitištia, hniezda vtákov, dialekty vtáčej či delfínej komunikácie a mnoho iných prejavov organizmov sú prírodné artefakty rovnako ako atómová elektráreň či Shakespearov sonet alebo peniaze. K tomu aby vzniklo čokoľvek nepotrebuje nijaké zázračné koncepty, nepotrebujeme teda ani vedomie či dušu.
Aj v prípade peňazí, tak ako iných ľudských artefaktov sa dá preukázať, že sú dôsledom rovnako chladných a neúčastných javov, ako je gravitácia, jadrová fúzia, rekombinácia génov, tokanie tetrovov či akýkoľvek iný prírodný jav. Stačí len zmeniť pohľad z antropocentrického na nezúčastnený a toho sa dôsledne držať. Takto v tejto štúdii budem postupovať aj ja a dúfam, že aj moji čitatelia. Začnem hneď terminologickým zvratom. Kvôli odlíšeniu antropocentrického prístupu k človeku od toho nezúčastneného budem miesto pojmu človek používať druhové meno sapient aj s jeho odvodeninami. Pojem človek budem používať iba tam, kde ho budem chápať ako antropocentrický model sapienta.
No a ako jedno zo základných metodických pravidiel budem dôsledne používať de-antropocentrizovanie pojmov a interpreácií javov.

Dôsledný evolucionizmus

Ako bolo v prechádzajúcej kapitole vnútorne obsiahnuté tu bude vyslovene zdôraznené: považujem evolucionistický pohľad na akýkoľvek pozorovaný jav vo Vesmíre za kľúčový a neoddeliteľný od jeho interpretácie. Áno, sú možné aj iné základné axiómy. Je možné napríklad pozerať na všetky javy vo Vesmíre ako na akty nejakej supervôle, teda Boha. Je to rovnako oprávnená forma interpretácie ako tá evolucionistická a treba hneď tu zdôrazniť že moja interpretácia sa ani v najmenšom nesnaží vyvracať nejakú inú. O čo sa však budem snažiť je to, že ak som si vybral za východzie evolucionistické stanovisko, tak ho budem zastávať dôsledne.
Čo značí byť dôsledne evolucionistický?
V prvom rade a hlavne ide o to, že sotva môžem odôvodniť predstavu, podľa ktorej evolučné zákonitosti platia iba pre živé formy  a objavili sa až s nimi (prípadne platia iba pre ne) a zároveň uznávať kauzalitu bytia. V časovej škále je všetko nejakým následkom predchádzajúcej príčiny, každý následok je vysvetliteľný príčinou. Preto buď sú pozorované evulučné zákonitosti dôsledkom nejakých obecnejších, alebo sú už samé tými obecnými. Ja sa prikláňam k tej druhej možnosti, hoci to nemôžem dokázať. Inými slovami — považujem evolučné zákonitosti zhruba obsiahnuté v darwinistickej predstave o evolúcii za obecne platné pre akékoľvek objekty, či entity Vesmíru, nech už ide o fyzikálne častice, alebo prvky kultúrneho prostredia sapientov (napríklad peniaze). Rozbor a zdôvodnenie tohoto postoja presahuje rámec štúdie, preto v rámci nej to treba brať ako axiómu. Áno, mám dôvody si myslieť, že darwinistické zákonitosti sú v určitej podobe obecnými zákonitosťami rovnými napríklad termodynamickým zákonom, ktoré poznáme z fyziky.
Dôsledný evolucionizmus teda značí hľadať tieto zákonitosti aj v takých javoch, ako sú ekonomické javy, teda aj v téme tejto štúdie — v peniazoch.
Ďalší aspekt dôsledného evolucionizmu vidím v tom, že nijaký jav nemôžem posudzovať sám o sebe, ale musím byť schopný ho zasadiť pokiaľ možno do celej kauzálnej reťaze od vzniku sveta po dnes, a to tak aby bola vidieť tá kauzalita, teda príčiny a ich dôsledky v súčasnosti. Historicizmus musí byť teda tak isto dôsledný nielen v popisovaní javov, ale aj javov, ktoré viedli k javom popisovaným, teda aj vo vývoji zákonitostí, ktoré sa nemôžu z ničoho nič objaviť bez akejkoľvek predchádzajúcej súvislosti. Napríklad ekonomické vedy chápu peniaze iba ako produkt ľudskej kultúry a nevidia potrebu skúmať javy, ktoré viedli k potrebe peniaze vytvoriť. To sa napríklad odráža v neplodnej diskusii o teórii hodnoty, kde jedni ju hľadajú v množstve práce a druhí v snahe o maximalizácii úžitku. Obe teórie (ako neskôr uvidíme) sa opierajú o implicitnú predstavu rozumného slobodne sa rozhodujúce ducha, ktorý však mohol vzniknúť iba nekauzálnym zázrakom. Rovnako sa to odáža v chápaní peňazí

Replika a replikátor

Názory v tejto kapitole sú tézovitým vyjadrením určitej koncepcie evolucionizmu. Preto by si pochopiteľne vyžadovali podrobnejšie zdôvodnenie, ktoré by ovšem neželane zväčšilo rozsah štúdie zameranej na peniaze. Jednotlivé tézy budú postupne v rámci projektu Anima et Machina podrobnejšie zdôvodnené. 

Ohraničenosť

Kľúčovým pojmom evolucionizmu je podľa môjho názoru ohraničenosť . Pre pochopenie tohoto pojmu začnime tam, kde začal evolucionizmus, teda v biológii. Ústrednou témou biológie už od Aristotela je zaradenie organizmov do druhov. Skutočnosť, že každý jedinec síce je jedinečný, ale zároveň zaraditeľný do určitého tvaru je vskutku dodnes nevyriešenou záhadou biológie. Je tu akýsi zákon ohraničujúci počet možných tvarov, v prípade živej prírody do druhov. Napríklad každý pes síce vyzerá trocha inak ale každý má v sebe niečo „psovské“, každá mačka je trocha iná, ale každá má niečo „mačacie“. Otázka prečo neexistuje nekonečný rad medzitvarov medzi mačkou a psom, je otázkou tvarovej ohraničenosti. 

Ak neostaneme iba pri organizmoch, tak to isté platí v inej podobe u fyzikálnych častíc, atómov, kryštálov a iných minerálov, obecne u všetkých foriem molekulárneho usporiadania, ale aj v kultúre, alebo ekonómii, ktorá je predmetom tejto štúdie. Napokon všetky vedy vždy začali klasifikáciou svojich objektov. Aby som ostal pri téme tejto štúdie aj na peniaze môžeme nazerať ako na druh objektov, ktoré majú niečo spoločné, „peňazovité“. Či už ide o zlatý prút, mincu, platobnú kartu alebo úver, všetky tieto kultúrne entity majú spoločnú vlastnosť — smeniteľnosť — dajú sa rovnako použiť a ako ukážem neskôr v niečom sa rovnako správajú. 

Ohraničenosť objektov, ich vymedzenosť voči iným objektom vyvoláva otázky: ako sa to deje, prečo sa tak deje?. Z dôvodov, ktoré prekačujú rámec tejto štúdie sa domnievam, že podstatnú odpoveď na tieto otázky treba hľadať na nejakej základnej rovine interpretácie tohoto Vesmíru akou je zrejme vo fyzike termodynamika (a najskôr práve v termodynamike). Pre naše potreby postačí ak prijmeme ako axiómu, že príroda uprednostňuje obmedzený počet tvarových riešení daného javu pred neohraničenosťou tvarov . 

Replika

Ak je obmedzený počet tvarových riešení nejakého javu, tak všetky entity, ktoré sú jeho prejavením musia zapadať do niektorej z ohraničených možností. Napríklad každý organizmus opakuje druhovú schému svojho tvaru. Každá nepriama smena medzi sapientmi má charakter peňazí. Na túto skutočnosť môžeme nazerať aj tak, že každá jednotlivá entita nejakej triedy objektov (druhu) je replikou základnej druhovej schémy. Teda tej „psovitosti“ každého psa, „mačkovitosti“ každej mačky, „protónovitosti“ každého protónu, či „peňazovitosti“ každej nepriamej smeny medzi sapientmi. 

Pojem repliky by mal odrážať to, že sa určité štruktúry replikujú, pričom zachovávajú svoj tvar, formu, informáciu, či usporiadanie — ako sa komu páči. 

Najznámejším príkladom repliky je gén, chápaný ako ten kúsok DNA alebo RNA, ktorý kóduje nejakú vlastnosť organizmu. Gén v takomto poňatí je základným východiskom, dogmou, génostredného modelu biologickej evolúcie , ako ju teoreticky vypracoval George C. Williams's a spopularizoval Richard Dawkins vo svojej slávnej knihe „Sebecký gén“. Podľa tohoto neodarwinistického modelu je základnou jednotkou prírodného výberu kúsok molekuly zvanej DNA alebo RNA. Aby Dawkins zdôraznil informačnú podstatu génu, tak zaviedol obecnejší pojem replikátora, ako kúsku informácie, ktorý sa snaží replikovať do čo najviac kópií a kvôli tomu organizuje svoje prostredie, čiže prejavuje svoju „sebeckosť“, ktorú môžeme popísať takto:

Replikátor sa neustále rozmnožuje, pričom sa na jednej strane snaží udržať svoju informáciu, no na druhej strane sa to darí len s chybami. Niektoré chyby sú výhodné pre ďalšiu replikáciu, a replikátor s touto chybou má viac potomkov ako jeho predok. Niektoré sú nevýhodné a takýto replikátor má potomkov menej. Replikátor je sebecký, pretože svoj záujem (replikovať sa v čo najviac kópiách) uplatňuje slepo, bez ohľadu na iné replikátory.

Hoci je génostredný model evolúcie stále populárny, bližší výzkum života v ostatných desťročiach prináša stále viac protiargumentov a ukazuje sa, že model sebeckého génu sa uplatňuje iba vo výnimočných prípadoch. Pojem replikátora v Dawkinsovom poňatí však hlavne trpí principiálnymi problémami, ako som sa pokúsil prezentovať v článku Replikátor pána Dawkinsa . Sebecký replikátor totiž na jednej strane musí byť slepý, aby bol sebecký, na strane druhej musí zohľadňovať informácie prostredia, aby sa vôbec mohol nejako replikovať. Pokúsme sa preto chápať tento kúsok informácie ako neoddelitenú súčasť prostredia, celku, ktorej základnou vlastnosťou je tvarová opakovanosť — replika . 

Replikátor

Iba celok môže mať všetky informácie, potrebné k replikácii replík. Iba celok „vie“, ktorý tvar v jeho rámci je výhodnejší, a ktorý nie. V projekte Anima et Machina volám tento celok replikátor , pretože iba celok môže replikovať svoju vnútornú štruktúru. 

DNA a RNA sú molekuly, ktoré nie sú schopné čohokoľvek, ak nepôsobia v prostredí iných molekúl. Toto prostredie určuje, ktoré konformácie molekuly DNA sú vôbec možné, a ktoré nie. Toto prostredie je replikátorom. Peniaze sú kúsky informácií, ktoré sú uložené v našich hlavách. Tam je uložená skúsenosť smeniteľnosti, teda takej sociálnej interakcie, kde si sapienti môžu niečo vymeniť. Peniaze — tento kúsok skúsenosti — môže existovať iba v prostredí sapientov, ktorí si niečo vymieňajú a iba tam tento kúsok informácie môže vzniknúť a replikovať sa. Toto prostredie, táto spoločnosť sapientov je replikátorom peňazí. 

Replikátor môžeme charakterizovať takto:
  1. Replikátor je systém svojich prvkov— replík.
  2. Replikátor svoju štruktúru definuje tvarmi svojich replík.
  3. Ekológia replikátora (vnútorné zákonitosti) je dôsledkom interakcií tvarových riešení v ňom obsiahnutých replík. Jednou z hlavných ekologických zákonitostí v replikátoroch je darwinovský prírodný výber.

Pár ilustratívnych príkladov na replikátor:
  • Bunka. Bunka neustále číta a replikuje časti svojej DNA, replikuje ju do mRNA, tRNA a inde. Bunka replikuje záznam v RNA do štruktúry proteínu. Bunka replikuje stavy, vyplývajúce z vnútornej štruktúry proteínov, energetického hladu, alebo nadbytku. Bunka nemôže zreplikovať sama seba, pretože je sama sebe replikou.
  • Telo. Telo je replikátor buniek, je replikátor vlastných informačných stavov (hormóny, regulačné dráhy…). Telo ako celok pozná kedy sa jednotlivá bunka môže a kedy nie replikovať. 
  • Biotop v dažďovej mláke . Biotop je replikátorom. On obsahuje rad replík (orgnizmov), ktoré majú obmedzené zdroje, vzájomné polohy interakcie vyplývajúce z ich tvarovosti. Mláka vie všetko o svojom obsahu, pretože je tým obsahom. Mláka replikuje organizmy tým, že vytvára energetický a interakčný rámec pre ich replikáciu.
  • Trh. Trh, ako miesto interakcie sapientov je replikátor. Replikuje repliky smeniteľnosti , teda určitej skúsenosti sapientov vo vzájomnej inerakcii. Trh ako miesto interakcie týchto zapamätaných skúseností je jednak súhrnom týchto skúseností, ale aj súhrnom interakcií týchto skúseností. Tieto interakcie sú vnútornou ekológiou trhu. Ekonomické zákonitosti, napríklad hodnota smeny, sú výslednicou tvarovosti jednotlivých smien. 

Mémy

Pre sapienta samého je fakt jeho kultúry neustálym zdrojom udivovania. Odkiaľ a prečo sa vzali všetky tie stavby, knihy, teórie, umelecké diela, veda, technika, politika, ekonomika,…, a vlastne všetko „ľudské“? Odkiaľ a prečo sa vzali peniaze? Načo sú vôbec také veci opici, ktorou je každý z nás?

Ako už bolo povedané, podobne ako v živej, či neživej prírode, aj v tejto sapientej prírode budeme hľadať repliky nejakých tvarov a replikátory, v rámci ktorých sa repliky replikujú. Všetky prvky civilizácie, či kultúry existujú len v rámci sociálnych interakcií sapientov. Kniha, či atómová elektráreň, pokiaľ by nebolo sapienta, ktorý na ne reaguje by neboli rozlíšiteľné od vodného toku, či lesa, pretože by nikto nerozlíšil, či ide o elektráreň, vodný tok, knihu, či les. Existujú artefakty, ktoré vytvoril sapient, len ich obsah už nepoznáme a neustále s pokúšame ho „objaviť“. To sa týka napríklad všetkých prehistorických artefaktov, ako sú jaskynné maľby, či Stonehange. Z ich významu pre sapienta vlastne vieme isto iba jedno — vytvoril ich sapient, nevznikli iným spôsobom. Z toho vidno, že artefakty nemajú svoj obsah v sebe, ale v nás — sapientoch, že sú iba určitými tvarmi, ktoré sa replikujú od jedného sapienta k druhému. U tých prehistorických sa stratila časť tvaru, ktorý sa replikoval zrejme ústne, a preto už nepoznáme celý tvar tej informácie, iba časť (maľba, tvar kameňa).

Z uvedených príkladov je zrejmé, že môžeme akúkoľvek sociálnu interakciu medzi nejakými organizmami, ktoré žijú v societách nazvať sociálnou replikou. Na tento fakt upozornil v roku 1976 Richard Dawkins v knihe „ Sebecký gén “. Jeho motiváciou bolo poukázať na informačnú podstatu génu, ktorý je tu chápaný ako kúsok informácie, ktorá sa sama rozmnožuje — replikuje. Aby uviedol iný príklad takej samo-sa-rozmnožujúcej informácie, zaviedol predstavu kultúrneho génu, ktorý nazval súznelo mém , čo je skrátené grécke mimema (napodobňovať). Tým zaviedol do teórií o ľudskej kultúre a jej vývoji neodarwinistickú evolučnú predstavu. Ja vo svojej práci preberám tento pojem a čiastočne aj tú predstavu. Preto budem naďalej aj v štúdii o peniazoch pojem mém používať, ovšem na rozdiel od Dawkinsa a jeho nasledovníkov ako pojem zahŕňajúci celú triedu replík v sociálnych interakciách organizmov .

Každá myšlienka, každé slovo je mém, každý jednotlivý prvok kultúry sapientov, ktorý môžeme oddeliť od iných podobných prvkov je mémom. Napríklad každé písmeno každého slova. Každú jednotlivú časť oblečenia, či notu hudobnej skladby, alebo ťah štetca na plátne. Každú jednotlivú súčiastku stroja, každý pracovný úkon môžeme považovať za mém. Každá minca, hocijaký peniaz je tak isto mémom.

Všetky tieto repliky — mémy — sú v populácii sapientov replikované rovnako, ako je replikovaná farba očí, tvar hlavy, spôsob pohlavného výberu partnera, či reakcia ne nebezpečie v organizmoch. Podobne, alebo dokonca rovnako podliehajú selekčnému tlaku prírodného výberu. Tie repliky, ktoré sa dokážu medzi sapientmi šíriť rýchlejšie, či uspokojujú viac potrieb sapientov, sa šíria na úkor tých, ktoré to dokážu horšie.

Mémy ako repliky sociálnej interakcie nie sú podľa môjho názoru vlastné iba druhu Homo sapiens, ale každému sociálne organizovanému organizmu. Sociálny hmyz ako sú včely, či mravce si odovzdávajú mémy o prostredí, v ktorom sa nachádzajú a aj o stave, v akom sa spoločenstvá nachádzajú. Kŕdle vtákov, či čriedy kopytníkov, alebo tlupy primátov, hejná rýb — to všetko sú príklady organizovaných organizmov, kde samotné slovo „organizovaný“ značí spôsob, akým si musia tieto zoskupenia odovzdávať repliky prostredí, či stavov svojich, alebo celku.

Peniaze sú teda mémy.

Pôvod mémov

Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že mémy sa tu objavili s príchodom nejakých spoločenských organizmov, nie je tomu podľa mňa tak. Aby som zachoval dôsledne evolucionistický princíp, že nové skutočnosti nevznikajú nanovo, iba sa nejakým spôsobom určité skutočnosti formujú do ďalších a iných súvislostí , pokúsim sa stručne načrtnúť vývoj od (?) po súčasnosť. Tento vývoj je ovšem aj vývojom toho, čo si zvykneme prisvojovať — vedomia. Hoci tento vývoj načrtnem v akoby etapách, musím zdôrazniť, že tu nejde o nijaké reálne etapy, či úrovne nárastu vedomia, ale iba o ilustratívne rozlíšenie v inak plynulom a nerozlíšiteľnom procese.

Separácia

Aby bolo možné čokoľvek replikovať, tak musí byť to „čokoľvek“ vymedziteľné v niečom širšom, čo nazývame bytím, Vesmírom, súcnom, objektom, čiže to, čo v tomto projekte nazývam replikátorom. Každé vedomie musí minimálne tkvieť v rozlíšení JA — zvyšok sveta. Pokiaľ máme veriť fyzikálnym teóriám, tak vznik Vesmíru Veľkým treskom začal v nerozlíšení, v homogénnom, vnútorne nediferencovanom veľmi hustom žiarení. V tomto sa začalo vymedzovanie častíc a ich vzájomných vzťahov. Začalo teda vymedzovanie jednotlivých vzťahov JA — zvyšok sveta. V takomto počiatočnom replikátore sa replikovali jednotlivé repliky týchto vzťahov.

V tejto etape zrejme vznikali (alebo sa replikovali z nejakých pred-veľko-treskových stavov) aj základné evolučno-termodynamické zákonitosti Vesmíru.

Reaktivita

Z tejto etapy povstáva definitívne rozlíšenie celku na časti. Môžeme si všimnúť, že každé JA vie o zvyšku sveta to, ako tento svet pôsobí na to JA. Elektrón má pohybovú energiu, pretože sa pohybuje vo zvyšku sveta, inak by ju nemal. To že ju má je jeho vedomie o tom zvyšku sveta. Podobne: elektrón viazaný na protón v atóme vie o protóne pretože kvantový stav tohoto elektrónu je modifikovaný väzbou na protón. Rovnako vie protón o elektróne. Miera vzťahov je daná priamou reakciou na jednoduchú akciu iného JA.

Miera vedomia je daná mierou interaktivity so zvyškom sveta.

Obr. 1. Model reaktivity

Miera vedomia elektrónu je daná komplexitou jeho interaktivity s inými časticami. Miera interaktivity atómu, či molekuly je daná komplexitou jeho interaktivity s inými atómami, či molekulami, a tá je zákonite vyššia, pretože je závislá od ich vnútorného zloženia. Je mimo iné daná tvarom atómu, či molekuly. Každý proteín je zložený z 21 amínokyselín, ale každý má iný tvar v závislosti od poradia amínokyselín a ich počtu. Každý proteín preto inak reaguje s inými proteínmi, pretože má iný tvar a teda vie o prostredí v bunke toľko, koľko mu umožňuje jeho tvar. Každá bunka vie o prostredí toľko, koľko reakcií s prostredím má, a táto miera znalostí je v bunke uložená v jej vnútornej stavbe. Bunka svojou stavbou odráža skúsenosť s prostredím, v ktorom žije. Táto skúsenosť je uložená v DNA a v aktuálnej stavbe bunky pred jej delením, replikáciou.

Všimnime si, že bunka (a to platí pre všetky entity bytia) v sebe obsahuje model prostredia, v ktorom žije. Tento model je natoľko komplexný nakoľko to umožňuje komplexita vnútornej stavby tejto entity. Nikdy nie celú komplexitu bytia. Vedomie teda môžeme popísať ako model prostredia v každej vymedzenej entite.

Tento model vzniká replikáciou komplexu interakcií enity voči prostrediu do vnútorného usporiadania entity. Replikátorom je prostredie a replikou sú tieto vzťahy entity a prostredia. Je jedno, či to je jednoduchá interakcia elektrickej sily medzi elektrónom a protonom, alebo zložitý komplex reakcií baktérie voči biotopu, alebo sapienta voči kultúre, či vzťah mému voči kultúre.

1.5.3. Prediktivita

Obr. 2. Model prediktivity

Pokiaľ organizmu model prostredia umožňuje priamu reakciu na akcie z prostredia, možnosť jeho prežitia je daná okamžitou situáciou prostredia a jeho interpretácie v modeli. Pre organizmus môže byť výhodou, ak si dokáže vopred vo vnútornom modeli prostredia (teda vo vedomí) prebrať rôzne možnosti reakcie na akcie z prostredia a vybrať si predbežne ten najvýhodnejší pre prežitie najprv v modeli, a až potom reagovať na skutočný podnet z prostredia. Vylúčia sa tým vopred reakcie, ktoré vedú k dezintegrácii. V mnohých organizmoch sa preto prírodným výberom postupne vyvynul prediktívny model prostredia.

Mnohobunkové organizmy túto možnosť majú, pretože časť svojich replík (buniek) môžu špecializovať na ukladanie informácií o prostredí — mozog. Model prostredia tu uložený môže byť tým komplexnejší čím viac replík buniek môže organizmus „obetovať“ na tento model. V takomto modeli možno zhromažďovať skúsenosti a na týchto potom robiť pokusy, predikcie možných riešení. V zásade však nejde o nič nové. Naďalej je model prostredia daný mierou komplexity entity a naďalej je tento model tvorený replikáciou vzťahov entity ku svojmu prostrediu do jeho vnútorného modelu.

Vo výjovom strome mnohých druhov organizmov môžeme zreteľne sledovať nárast prediktibility modelu prostredia. Najviac je spojovaný s nárastom mozgovej funkcionality. Ale nielen tu je tento nárast zreteľný. Ukazuje sa, že aj v náraste tzv. regulačných dráh v reaktivite buniek, čo nie je nič iné ako vnútorne zakódovaný počet variánt riešení životných situácií bunky na zdanlivo nepravdepodobné situácie.

Oddelenie reaktivity modelu prostredia cez fázu prediktivity má za následok, že organizmus trávi stále viac času riešením situácií v modeli prostredia v pomere k času strávenému reakciami na prostredie. Najviac sa to zrejme ukazuje u cicavcov a z nich najviac u primátov, teda aj sapientov. Nielen sapienti, ale j iné primáty trávia čas premýšľaním nad všeličím čo súvisí s ich prežitím. Nad socializačnými potrebami, kde neustále vyhodnucujú svoje postavenie v tlupe, hľadjú riešenia na jeho zlepšenie a podobne. Nad problémami spomi s pohlavným výberom, kedy riešia možnosti ako si zlepšiť šance na párenie či nájsť lepší objekt párenia. Nad problémami spojenými so zabezpečením potravy atď.

Úplným extrémom v tomto smere je sapient, ktorý už prenechal priamu reaktivitu na podnety okrajovým javom, ako je žmurknutie, či patelárny reflex. Všetky javy, ktorých je účastný sa odohrávajú cez filter prediktívneho modelu prostredia. V čom tkvie tento kvantitatívny rozdiel? Veď všetky emočné a fyziologické časti modelu máme s inými primátmi prakticky totožné. Odpoveďou je, že za tento nárast (ktorý sa odzrkadľuje v náraste čelných lalokov mozgu) je zodpovedný nárast sociálnej časti modelu prostredia, teda oblasti kam sa replikujú elementy sociálnej interakcie - mémy. Mozog sapienta trávi extrémne veľa času vytváraním a riešením prediktívnych akcií, náhražkami reálnych reakcií, čo pociťuje ako vedomie.