Každý život transformuje zdroje, z ktorých pozostáva, do vlastnej formy. Molekulový život pozostáva z molekúl, preto pre udržanie jeho integrity, intencionálnu funkčnosť a sebareplikáciu musí získavať z prostredia molekuly. Mémový život pozostáva zo zmien reakčných tokov v mozgu, ktoré nazývam mémami, preto musí získavať mémy zo svojho prostredia, tvoreného substrátom a inými mémbiontami. Mém je zmena reakčného toku, preto ide o metabolickú zmenu. Každý mémbiont je tvorený mnohorozmernou sieťou metabolických zmien, teda mémov.
Z bohatosti konektómu mozgu vyplýva, že každý mémbiont je neustále ponorený do množstva mémov, ktoré pochádzajú buď zo substrátu, alebo ako produkty metabolizmu iných mémbiontov. Na jednoduchom príklade na obr. 1 si ilustrujme niektoré podstatné aspekty života mémbiontov.
![]() |
Obrázok 1. Model mémbionta |
V našom kultúrnom ekosystéme patrí k slušnému správaniu pozdrav „dobrý deň.“ Nie je to správanie, ktoré by nám bolo vrodené, preto ho musíme od malička učiť svojich potomkov. Ide o replikované správanie, je to evolučne veľmi úspešný mémbiont. Na obrázku je znázornený amorfným tvarom, v ktorom je nakreslená metabolická sieť mémov pomocou ktorej si udržuje svoju integritu.
Do mémbionta pozdravu vstupujú rôzne mémy zo substrátu (znázornené čiarkovanou šipkou), najmä však motivačný mém sociálnej integrácie v tlupe. Je znázornený siluetou dvoch šimpanzov, ako si v srsti vyhľadávajú parazity. Toto vrodené správanie u opíc slúži na vytváranie a udržovanie sociálnych vzťahov. Pozdrav „dobrý deň“ je zrejme domestikačným transferom tejto vrodenosti (viď kapitolu Domestikačný transfer).
Pozdrav „dobrý deň“ je zložený z dvoch slov: dobrý a deň. Každé slovo je samostatný elementárny mémbiont. Vie si udržať svoju stabilitu, má teda vlastnú intencionalitu. Metamorfuje vstupné reakčné toky zo sluchovej oblasti (zobrazené ako ucho), vytvára svoje kópie cez zvukové morfy pomocou svalovej činnosti vokalizačných mémov v substráte (zobrazené ako hovoriaca hlava). Má teda všetky tri podstané atribúty života.
Keby bol mémbiont slova iba o tom, aby replikoval sebevlastnú štruktúru zvukových mémov, tak by mal menej šancí na prežitie. Mozog by ho neustále dookola replikoval, čo by úplne znefunkčnilo sapienta. Preto je každý mémbiont slova pasívne čakajúci na replikačný povel od iných mémbiontov. Tento povel je zmena reakčného toku v mozgu, čiže mém. Mémbiont slova potrebuje mém od iných mémbiontov rovnako ako molekulový živočích molekulové časti tiel iných organizmov. Prijíma potravu. Na obrázku je to znázorné šípkou od mémbionta pozdravu do mémbiontov slov dobrý a deň. Mémbiont slova taktiež potrebuje zvukové senzorické mémy zo substrátu, ktoré zodpovedajú jeho vnútornej štruktúre a tým ho obnovujú, udržujú pri živote. Plnia funkciu potravy, podobne ako v organickom svete.
Mémbiont pozdravu využíva mémbionty slov dobrý a deň v mutuálnej symbióze (znázorené obojstrannou šipkou medzi mémbiontami slov a mémbiontom pozdravu). Z jeho pohľadu sú potravou, pretože sú mémami, ktoré sú znakmi Umweltu, ktorý má v jeho Innenwelte kľúčový význam (viď. kapitolu Model symbiózy). Rovnko sú však efektorom, cez ktorý si môžu vytvoriť svoje morfy. Mémbionty slov zakódujú do morfu pozdravu celú štruktúru mémbionta pozdravu, súčasne tým zreplikujú aj seba.
Pokiaľ hovoríme o symbiózach organizmov nevyhnutne hovoríme o ich ekosystéme. Vo svete mémového života bude užitočné rozlišovať dve formy ekoosystémov: v mozgu (entosystém) a medzi mozgami (exosystém). Táto kapitola je venovaná entosystému.
Slovo ento-systém je odvodené z gréckeho
ἐντός /en-tós/, čo značí vnútri
. Zvolil som ho preto, že je to širší pojem ako mozog, pretože zahŕňa aj celý nervový systém a napokon celé telo. Mémbionty sú postavené na konci celej jedinečnej zložitej hierarchie tela od buniek po štruktúry v mozgu. Mémológia má okrem iného aj ambíciu prekonať dichotómiu tela a duše.
V našom príklade môžeme jasne vidieť zvláštnosť života mémbiontov v entosystéme: symbiózy majú viac ako v organickom svete charakter potravy. V organickom svete existujú potravinové reťazce, čo je v podstate tiež forma symbióz. V entosystéme niečo také nepoznáme. Tu poznáme hlavne mutuálne symbiózy. Platí nasledovný entosystémový zákon:
Dôsledkom tohoto zákona je, že v entosystéme prebieha skôr spolupráca mémbiontov, ako darwinistická súťaž. Tá začína až pri replikácii mémbionta do iného mozgu, teda v exosystéme.
Ďalším dôsledkom je, že entosystém počas ontogenézy sapienta získava stále viac a viac zložitých symbiotických vzťahov. Tie bránia vstupu nových mémbiontov do mozgu. To je bežne pozorované, sapienti sú vekom stále konzervatívnejší a neschopnejší replikovať nové mémbionty z exosystému.
V kapitole o populačných stratégiách mémbiontov uvidíme, že pokiaľ majú k dispozícii mémbionty malé počty mozgov na replikáciu (napríklad v lovecko-zberačských spoločnostiach) tak zákon pozitívnej selekcie symbióz núti obmedzené množstvo mémbiomntov vytvárať stále komplexnejšie symbiózy, pretože v relatívne stabilnom prostredí exosystému nemajú nové mémbionty veľkú šancu na replikáciu. Každá nová skúsenosť nezmení štruktúru egosystému, ale ho doplní vytvorením nových symbióz medzi už existujúcimi mémbiontami. V prostredí lovcov-zberačov je dlhší vek jedinca (ak sa ho dožije) výhodou pre celú tlupu, ale aj pre ekosystém tlupy. Pre tlupu preto, lebo bohatšie skúsenosti umožňujú riešiť viac situácií pri občasných výkyvoch v prostredí. Nie náhodou si vážia starešinov, radu starších a pod. Pre ekosystém tlupy je to výhodné preto, že dlhovekejšie mozgy stabilizujú krátkodobé výkyvy vplyvov prostredi ona exosystém tlupy.
Mémbionty sú nútené sa pispôsobiť metabolickej štruktúre substrátu, na ktorú sa replikujú. Štruktúra sa vyvinula na to, aby umožnila organizmu čo najefektívnejšiu orientáciu a konanie v prostredí, do ktorého sa narodí, nie na to aby slúžila mémbiontom. Mémbionty však vzájomne súťažia o mozgy, čo vedie k evolúcii ich znakov. Preto súťažia aj v schopnosti využiť štruktúru substrátu pre mémbiotické intencionálne ciele.
Substrát mozgu vďaka veľmi bohatému konektómu umožňuje vytvoriť pakticky ľubovoľné metabolické preppojenia medzi mémbiontami. To na jednej strane sťažuje udržanie klauzury, na strane druhej však môžu mémbionty veľmi pružne reagovať na zmeny v prostredí zmenami svojej štruktúry, svojej organizovanosti.
Keď sa prvýkrát replikuje mémbiont do nového substrátu, tak jeho výsledná štruktúra závisí od vrodených metabolických funkcií substrátu a tiež od vplyvu už existujúcich mémbiontov. Pre ne je to príležitosť získať ďalšie symbiotické spojenie, a teda ďalšiu potenciálnu príležitosť na vlastnú replikáciu. Tie mémbionty, ktoré najbližšie zodpovedajú metabolickej štruktúre replikovaného mémbionta sa stanú jeho symbiotickou súčasťou.
Pevnosť týchto symbiotických väzieb závisí od zložitosti mémbionta a od zložitosti morfu, z ktorého sa mémbiont replikuje. Prakticky každý nový mémbiont sa v mozgu zreplikuje do neistého prostredia a v závislosti od opakovania replikácie z morfu sa ustáli v konkrétnej forme. Kedže aj morfy môžu existovať vo variabilite, nový mémbiont môže pri expresii rôznych morfov nadobúdať rôzne formy. Pri tom vytvára rôzne symbiózy. Napríklad nejaký mémbiont názoru na niečo, alebo mémbiont spomienky na nejakú udalosť, sa môžu meniť v závislosti od podnetov z prostredia.
Vo vysoko symbiotickom prostredí bohatého konektómu substrátu je pre mémbionty pomerne náročné udržať si vnútornú stabilitu. Jednou z možných ciest je proces habitácie opakovaných činností v mozgu. Čím častejšie mozog opakuje rovnaký sled aktivít, tým viac sa stáva tento proces rutinný a nevedomý. Nazýva sa to habitácia [1]. Keď sa učíme napríklad slová, opakovaním sa habitujú a my sa už potom nesústredíme na to, či ich správne vyslovujeme. Podobne pracovné postupy, interpretácie hudobných diel, recitácie básní, riadenie auta, rituály, atď.
Pre mémbionta prináša habitácia výhody:
Nevýhodou je kvôli opakovaniu replikácie jej dlhšia doba. Habitáciou sa zásadne mení charakter symbiózy medzi symbioticky spojenými mémbiontami z mutuálnej symbiózy na endosymbiózu. Napríklad považujme nejakú klavírnu skladbu (KS) za mémbionta. KSa je zložená zo sledu nôt, čo sú samostatné mémbionty.
Vidno tu odlišné intencionálne ciele sapienta a mémbiontov.
Graybiel, A. M. (2008). Habits, rituals, and the evaluative brain. Annual Review of Neuroscience, 31, 359–387.