Aby som sa neposmieval slamenému strašiakovi, najprv definujem čo
ideológovia homosexuality (HS) predpokladajú a v čom sa hlboko mýlia. Budem
sa opierať o prehľadovú štúdiu [1], v ktorej autori používajú pojem same-sex sexual attraction (SSSA), hoci hlavne sa bude riešiť mužská HS. Preto aj ja budem rozlišovať v texte oba pojmy podľa toho, aký kontext zrovna autori využívajú, aj keď ho zamlčia. Ako uvidíme, súčasťou argumentácie autorov je pomerne svojské vykladanie citačných zdrojov tak, aby vyzneli „správne“ a vytvorili lekový kontext a atmosféru ich štúdie.
Ideológovia SSSA predpokladajú, že:
Ako prvé treba pochopiteľne uviesť akej veľkej časti populácie sa SSSA a HS týka. V kapitole Neverte na evolučný paradox som doložil, že vôbec nie je jednoduché odpovedať na takúto otázku. Ani autori [1] na to priamo neodpovedajú, zato používajú pojmy ako „vo väčšine súdobých kultúr“ je HS „relatívne zriedkavá“, zato SSSA sa vyskytuje v pozoruhodnej „väčšej menšine populácie“. Dovolávajú sa pri tom dvoch prác. V prvej riešia otázku iba v USA populácii [2], čo akosi nepodporuje problematiku vo väčšine súdobých kultúr. Druhá práca [3] síce kladie podobnú otázku, ale jej hlavný cieľ je kritické posúdenie postupov štúdií, ktoré sa HS zaoberajú.
Autori [1] uvádzajú, že prinajmenšom jedna tretina sexuálnej orientácie je prisúditeľná aditívnym genetickým faktorom. Opierajú sa pri tom okrem iného aj o štúdiu [4]. Tam sa síce naozaj hovorí aj o tom, že sa podarilo identifikovať 5 lokusov na genofonde, ktoré súvisia s SSSA, lenže práve tento výsledok by mal autorov [1] znepokojovať, pretože prinajmenšom spochybňuje ich tézu, že ak by pôsobil prírodný výber proti HS či SSSA, tak by bol tento jav dávno odselektovaný a nepozorovali by sme ho. Problém však je, že u multigénnych faktorov sa nedajú z populácie vylúčiť alely génov, ak ich treba vylúčiť všetky. Prírodný výber tlačí na fenotyp, nie genotyp. Tým, že sa určitý fenotyp, napríklad gay, nerozmnoží nevzniká situácia, v ktorej zaniknú všetky gény, ktoré ho formovali. Tie sa roztrúsene môžu vyskytovať v jeho príbuzenstve, kde nespôsobia HS, pretože nepôsobia súčasne s inými pre HS potrebnými génmi. Multigénny faktor sexuálnej orientácie vysvetľuje nízky výskyt SSSA, či HS napriek negatívnej selekcii prírodného výberu spôsobenej nižším inclusive fitness homosexuálov. Autori [1] si vlastne citovaním štúdie strelili do nohy.
Poďme teraz k hlavnej téme o ktorú im ide, teda ako by mohol prírodný výber pozitívne selektovať HS.
Podľa tejto teórie by prírodný výber pozitívne selektoval mužskú HS ak by prinášala v celkovom súčte príbuzných viac potomkov. Teda, ak by gény, ktoré spôsobujú HS u mužov prinášli ženským príbuzným viac potomkov. Táto teŕia je podporená výskumami, podľa ktorých k tomu naozaj dochádza. V [1] uvádzajú viac teoretických modelov na podporu tejto teórie [5]. Ide však o matematické modely postavené na predpoklade, že ženy v príbuzenstve HS naozaj majú viac potomkov ako je mužská línia. Ako sami autori [1] uznávajú, pre toto tvrdenie je len slabá podpora vo vedeckej evidencii. Podľa [3] sú tieto výskumy založené na evidenciách západného civilizačného okruhu, a tam (ako vieme) majú ženy málo potomkov, natalita je pod 2. Treba na základe tak obmedzených súborov dát prejaviť veľkú štatistickú odvahu niečo dokazovať. Výskumy na lovecko-zberačských spoločnostich neexistujú a boli by určite zaujímavejšie, pretože tam je priemerná natalita žien 6. Za mňa je teória sexuálne antagonistickej selekcie mŕtvo narodené dieťa.
Teória príbuzenskej selekcie (TPS) je postavená na myšlienke výhodnosti HS pre prežitie viac potomkov v príbuzenstve. Aby to fungovalo musí prínos HS mužov pre inclusive fitness príbuzných prevyšovať stratu fitness vyplývajúcu z toho, že sa HS nerozmnoží.
V [1] citujú štúdiu [6], v ktorej sa zaoberajú možnými evolučnými adaptáciami vo forme HS v živočíšnom svete. Na konci štúdie je prehľadná tabuľka typov adaptácie, jej evolučných príčin a typického predstaviteľa. V prípade TPS sa ako typický predstaviteľ uvádza človek, hoci autori sami uznávajú, že je to podporené len veľmi slabou evidenciou. To ma zaujalo, pretože by bolo dobré vedieť, či vôbec nejaké zviera vykazuje správanie vyhovujúce TPS. Tak som začal hľadať nejaký príklad v zvieracej ríši. A skutočne, exemplárne sa uvádza Albatros laysanský. V štúdii [7] sa uvádza, že:
„Tridsaťjeden percent párov albatrosov laysanských na ostrove Oahu tvorili samice a celkový pomer pohlaví bol 59 % samíc v dôsledku prisťahovania samíc.
…
Páry samíc so samicami vyhniezdili menej mláďat ako páry samcov a samíc, ale bola to lepšia alternatíva ako nehniezdenie. Vo väčšine párov samica-samica, ktoré vychovali mláďa za viac ako 1 rok, bolo aspoň jedno mláďa geneticky príbuzné s každou samicou, čo svedčí o tom, že obe samice mali možnosť sa rozmnožovať. “
Na tomto príklade je vidno aké je ošidné oháňať sa argumentom adaptívnej prirodzenosti HS typu: však sú pre toto správanie príklady aj u iných zvierat ako sú ľudia.
Vtáky a opice sú si dosť taxonomicky a geneticky vzdialené. Je pomerne obtiažne (aj keď nie nemožné) predstaviť si taký genetický aparát, ktorý by rovnaké správanie udržal počas min. 70 miliónov rokov oddeleného vývoja. Skôr je pravdepodnejšie, že AK sa u oboch druhov takáto adaptácia objavila, tak ide o homopláziu, teda o rovnakú vlastnosť, ktorá bola nezávisle pozitívne selektovaná rovnakými podmienkami v prostredí. Známy príklad sú plutvy u rýb a vodných cicavcov (veľrýb, delfínov).
Práve o toto tu zrejme ide. HS správanie u ľudí a opíc je pozitívne selektované prostredím ak prináša rovnaký výsledok. Vidíme, že u albatrosa laysanského je nevyhnutná účasť dvoch dospelých jedincov na výchovu mláďat, takže ak z rôznych príčin je menej samcov, tak sa o výchovu starajú dve samice. To ovšem neznamená, že preferujú homosexuálne párenie. Hoci celkove vychovajú menej mláďat ako heterosexuálne páry, v konrečnom súčte to pre druh výjde lepšie. Tu naozaj teória príbuzenského výberu HS ako prirodzeného správania zrejme platí.
A čo človek? Výskyt jedincov, ktorí majú vyslovene homosexuálne preferencie je celkove veľmi malý, pod 2%. A to v najlepšie preskúmanej západnej kultúre. To je obrovský rozdiel oproti albatrosovi, kde také páry tvoria až 31%.
Keby išlo o homopláziu, tak by sme aj my mali mať túto vlastnosť v CELOM druhu, vo vštkých populáciách ľudí na svete, pretože by bola geneticky determinovaná. Problém však je, že na to nemáme vedeckú evidenciu. Dokonca niet evidencie, že v HS tolerantnejšej západnej kultúre by strýkovia a tety ochotnejšie podporovali svojich synovcov a netere, skôr naopak. Západná kultúra je silne individualistická a skôr potláča rodinné väzby ako by ich posilňovala.
Ako je to v iných kultúrnych prostrediach? U lovcov-zberačov nemáme reprezentatívnu evidenciu z dôvodov obtiažnosti takého výskumu. Podľa niektorých antropologických výskumov vo viacerých prírodných národoch HS ani nepoznajú.
Z agrárnych spoločností poznáme zvyky (kultúrny tlak), podľa ktorých sú príbuzní povinní postarať sa o synovcov a netere ak prídu o jedného alebo oboch rodičov. To však je iný prípad príbuzenskej selekcie ako cez HS. Je možné, že v niektorých kultúrach sa musia strýkovia a tety starať o príbuzných potomkov ak sú sami (potenciálne homosexuálni), ale štandard to rozhodne nie je.
V mnohých západných agrárnych spoločnostiach to v princípe tak bolo, len určite nebolo zvykom nemať vlastných potomkov. Stávalo sa, že najmä ženy ostávali „na ocot“, pretože sa ich nepodarilo rodičom vydať. Synovia spravidla tak nedopadli, pretože vždy so sebou prinášali nejakú pôdu alebo aspoň nejakú obživu, takže boli vyhľadávaní partneri. Ak boli homosexuáli, tak skôr boli bezdetní, ako by poskytovali výhody potomkom svojich súrodencov.
Predsa len mi však napadajú príklady aj v západnej spoločnosti, kedy kultúrne prostredie pozitívne selektovalo príbuzenský výber cez HS. Napríklad v anglickej viktoriánskej dobe sa stávalo, že veľa dievčat si nenašlo partnerov, pretože tí sa do ženby nehrnuli najmä z ekonomických dôvodov. Radšej viedli záhaľčivý život čo najdlhšie, neraz do konca života. Dokonca sa z toho medzi strednou vrstvou vytvorila dandyovská móda, ktorej reprezentantom je slávny spisovateľ Oscar Wilde, ktorý bol zrejme homosexuál, za čo bol aj odsúdený. Aby sa nejako morálne ospravedlnilo, že sa muž neožení, bolo veľmi rozšíreným pravidlom, že v živote podporoval deti svojich rôzne vzdialených príbuzných.
Podstatne rozšírenejšia forma TPS bola čisto kultúrne podmienená. Mám na mysli kresťanský zvyk krstných rodičov.
Z týchto príkladov možno vyvodiť jasný záver: ak sa u človeka vyskytuje príbuzenská selekcia cez HS, tak to NIE JE prirodzené správanie, ale správanie selektované na človeku kultúrou. Prírodný výber tu selektuje kultúrne normy, nie genotyp človeka. Možné to je iba preto, že fenotyp správania sa človeka je veľmi plastický vďaka vysokej komplexnosti mozgu.
(pokračovanie)
Hlavným zámerom práce [1] je podľa autorov:
Navrhujeme sociosexuálnu hypotézu evolúcie SSSA, ktorá skúma možné adaptívne sociálne funkcie príťažlivosti a správania zameraného na rovnaké pohlavie.
Aby sa nejaké znaky v organizme vyselektovali ako adaptívne, musí na ne byť pozitívny selekčný tlak, ktorý ich zvýhodňuje:
… spájame evolúciu ľudskej SSSA so súborom znakov, ktoré sa vyvinuli ako dôsledok selekcie na ľahkú sociálnu integráciu (prosociálne správanie), toleranciu v rámci skupiny a sociálnu príslušnosť. Tento proces bol opísaný ako evolučný proces ľudskej autodomestikácie.
Autori vidia podporu pre svoju hypotézu v tzv. teórii autodomestikácie. Kedže sa otázkou domestikácie človeka zaoberám viac rokov, zaujímalo ma, odkiaľ berú argumenty pre svoju hypotézu. Tvrdia, že:
Sociálne evolučné procesy boli hlavnou hnacou silou súčasného ľudského poznania a správania, najmä selekcia na zvýšenie tolerancie v rámci skupiny a zníženie agresivity v rámci skupiny.
Možno to tak naozaj bolo, ibaže by to chcelo doložiť nejakými štúdiami. Na podporu svojho tvrdenia uvádzajú dve štúdie. V prvej [2] sa vôbec nezaoberajú našou evolúciou, ale skúmajú dlhodobý individuálny vývoj sledovaných jedincov v oblasti prosociálneho vývoja. V druhej [3] sa zaoberajú hypotézou, ako vzájomne na seba pôsobil vývoj sociality a kognitivity vo vzájomnom posilňovaní. Ani v tejto štúdii nenájdeme také silné tvrdenie o hlavnej hnacej sile vývoja nášho správania a poznania, ale o jednej z možných vývojových síl. Autori [1] často vynikajú až poetickými interpretáciami zdrojov a celkove mám dojem, že si z nich neprečítali poriadne ani zhrnutie (abstract).
Vráťme sa k hypotéze autodomestikácie, o ktorú sa autori [1] opierajú vo svojej argumentácii. Podľa [4] človek vykazuje tzv domestikačný syndróm, teda rovnaké znaky ako majú ním domestikované zvieratá. Domestikačný syndóm autori pripisujú selekčnému tlaku na prosocialitu, na také správanie, ktoré zvyšuje kooperatívnosť medzi členmi tlupy. To autori potrebujú k tomu, aby aj SSSA mohli zaradiť medzi prosociálne aktivity a tým odôvodnili pozitívny selekčný tlak aj na takéto správanie.
Problém však je, že je ťažké si predstaviť selekčný tlak na toľko znakov, ktoré zahŕňame pod jeden spoločný pojem prosociality. Oveľa pravdepodobnejšie vyzerá možnosť, že negatívnou selekciou na nejaký znak sa súčasne zmení správanie organizmu vo viacerých znakoch súčasne. No a to sa zrejme deje, ako preukázal svojimi experimentami s domestikáciou polárnej líšky D. K. Belyaev [5]. Pri jeho pokusoch sa selektovali z vrhov jedinci s najnižšou mierou agresie, ktorí boli pripustení ďalej do párenia. Po niekoľkých generáciách začali byť nielen menej agresívni (prosociálni), ale vykazovali celú škálu znakov domestikačného syndrómu, na ktoré experimentátori selekčný tlak nevykonávali.
Tu vidím slabé miesta argumentácie v prospech pozitívnej selekcie SSSA a v vlastne celej práce [1]. Selekčný tlak na pre druh neprirodzene nízku mieru agresivity zákonite „rozhasí“ normalitu jedincov a posunie ju do krajných polôh gaussovkej krivky. Napríklad jedinec má typický znak domestikačného syndrómu — juvenilný vzhľad a správanie — aj v dospelosti. V prostredí domestikácie sa stáva závislý od domestikátora, ktorý sa oň musí starať ako o mláďa. To by sa z pohľadu druhu mohlo označiť ako nevýhodný znak. Rovnako napríklad juvenilné hry, ktoré majú charakter SSSA, pretrvajú do dospelosti a to zideologizovaní autori označia ako pozitívny znak, ktorý je prosociálny, pretože im to vyhovuje.
Ďalej je samotný koncept autodomestikácie nanajvýš sporný. Nesporná a pozorovaná je domestikácia, kde domestikátor vytvára selekčný tlak na domestikanta na znaky, ktoré sú výhodné pre domestikátora. Domestikátor sa stáva prostredím domestikanta, pričom ho výrazne zbavil selekčného tlaku pôvodného prírodného prostredia. Autodomestikácia predpokladá, že tento proces si spraví druh sám sebe. Z nejakých hmlistých príčin začnú jedinci vzájomne potláčať agresivitu, následne sa vytvoria znaky domestikačného syndrómu, za čím nasleduje pozitívny selekčný tlak na znaky prosociality, napríklad aj na SSSA.
Otázka selekčného tlaku na potlačenie agresivity, ktorý by uprednostnil jedinca tak aby mal viac potomkov ako jeho agresívnejší sused ostáva nevyjasnená. Iba tak by sme totiž mohli hovoriť o seba-domestikácii druhu. V pohlavnom výbere uspievajú buď agresívnejší samci, či samice, alebo (ako u šimpanzov) samci, ktorí dokážu organizovať agresívne koalície voči iným samcom.
Máme vôbec nejakú evidenciu selekčného tlaku na potlačenie agresie v prírode? Vlajkovou loďou zastáncov autodomestikácie sú bonobovia, spolu so šimpanzmi nám najbližší opičí príbuzní. Skutočne, bonobovia vykazujú veľmi zvláštne prejavy správania, vrátane sexuálneho. Napríklad riešia konflikty vzájomnou masturbáciou, čím sa upokoja (toto majú priaznivci SSSA obzvlášť radi). Podľa pozorovaní je medzi samcami menej násilia a neboli pozorované prípady zabitia a násilia k samiciam [4]. Bonobovia navyše vykazujú viacero znakov domestikačného syndrómu, napríklad juvenilnejší vzhľad ako majú šimpanzy.
Problém s bonobami však je, že aj keď vidíme zvláštnu podobu ich správania, v skutočnosti púodľa viacerých pozorovaní sú dokonca v niektorých aspektoch správania agresívnejší ako šimpanzy. Citujem z abstraktu práce [6]:
Ako sa očakávalo, vzhľadom na to, že samice bežne prevyšujú samcov, zistili sme, že u bonobov je miera agresie samci-samice nižšia a miera agresie medzi samice-samce vyššia ako u šimpanzov. Prekvapivo sme zistili vyššiu mieru agresie samci-samci u bonobov ako u šimpanzov, aj keď sme analýzy obmedzili na kontaktnú agresiu. U oboch druhov dosiahli agresívnejšie samce vyšší úspech pri párení. Hoci naše zistenia naznačujú, že frekvencia agresie medzi samcami nie je paralelná s druhovými rozdielmi v jej intenzite, podporujú názor, že na rozdiel od šimpanzích samcov, ktorých reprodukčný úspech závisí od silných koalícií, samci bonobov majú viac individualistické reprodukčné stratégie
Takéto zistenie by som ja ako argument pre pozitívnu selekciu prosociality ako ju chápu v prácach [1, 4] nevidel. Skôr naopak. Ak kvôli vysokej samčej agresivite u šimpanzov sú šimpanzí samci schopní uzatvárať koalície, tak práve vysoká miera agresivity vyvoláva selekčný tlak na samčiu vyššiu schopnosť sociality. Bonobovia ostávajú evolučne pozadu v socialite. V štúdii [7] o tom aké je to prinajmenšom sporné hľadať vlastnosti človeka v našich opičích príbuzných sa tiež hovorí o agresivite bonobov:
Keď sa stretnú dve skupiny bonobov, často dochádza k agresii, pričom samce zvyšujú mieru agresie (Cheng et al. 2021). Na lokalite bonobov v Lomaku 35 % medziskupinových interakcií zahŕňalo fyzickú agresiu (Hohmann a Fruth 2002). Hoci v rezervácii Kokolopori Bonobo boli viackrát pozorované tolerantné medziskupinové interakcie, jedinci sa väčšinou socializovali s členmi vlastnej skupiny, nie s členmi cudzej skupiny, a 15 % stretnutí vyústilo do fyzických zranení (Cheng et al. 2022). V terénnej lokalite LuiKotale je tento model podobný: Počas trojmesačného obdobia intenzívneho výskumu došlo k 19 medziskupinovým stretnutiam medzi rôznymi skupinami bonobov, ale autori poznamenávajú, že medziskupinové stretnutia „boli viac agresívne ako tolerantné“ (Moscovice et al. 2022). Pri 47 % medziskupinových stretnutí došlo k „veľkoškálovým koaličným agresívnym udalostiam“, ktoré často viedli k zraneniam. „Počas jedného incidentu sa niekoľko samíc WBp [názov komunity] zameralo na samicu inej komunity May, a opakovane ju udreli a pohrýzli, keď sa snažila chrániť svoje malé dieťa“ (Moscovice et al. 2022).
Vysvetlenie odlišného správania bonobov a šimpanzov podľa tejto štúdie ostáva nejasné. Rozhodne však by som si ho netrúfal pripísať pozitívnemu selekčnému tlaku na „prosocialitu“, nech už to značí čokoľvek. Už vôbec by som na bonoboch nedemonštroval príklad autodomestikácie.
Vráťme sa k samotnému konceptu autodomestikácie. Vznikol už v 18. st. kedy si veľký prírodovedec Georges-Louis de Buffon všimol spoločných znakov domestikovaných zvierat a človeka a vyslovil názor, že aj človek je domestikovaný. Na rozdiel od iných domestikovaných zvierat, človek nemá nejakú divokú formu. Napríklad pes má vlka, koza divú kozu, atď. Vysvetlil si to tak, že niet človeka, ktorý by nežil v prostredí kultúry. Bol jeden z prvých, ktorí mal evolučný pohľad na živú prírodu a chápal, že znaky orgnizmov sú výsledkom pôsobenia prostredia. Ak človek pôsobí na zvieratá tak, že formuje ich znaky, na človeka takto pôsobí prostredie kultúry. Samozrejme antropocentrický názor človeka na seba ako na niečo výnimočné dáva logický záver. Kultúra je produktom človeka, a teda človek je jediné zviera, ktoré zdomestikovalo samé seba. Myšlienku autodomestikácie zopakoval o sto rokov aj Darwin a ujala sa najmä v nemeckej antropológii 30. rokov minulého storočia [8]. Znovu ožila v antropológii na konci tisícročia s obnoveným záujmom o náš domestikačný syndróm [9].
Chyba krásy však je v tom, že pojem domestikácie sa rozvíjal v prostredí antropológie. Ak sa na to isté pozrieme z pohľadu biológie, tak je zrejmé, že proces domestikácie je symbiotický proces, kde obaja symbionti vzájomne na seba pôsobia selekčným tlakom. Aspoň tak to zrejme bolo pred tisícročiami so psom a sapientom [10]. Jedinci domestikovaného druhu, ktorí boli menej agresívni, sa motali okolo ľuských sídiel a tí si možno spočiatku brali ich mláďatá na zábavu, neskôr na nejaký účel. Krížili ich medzi sebou a posilňovali takto domestikačný syndróm. Je očividné že selekcia bola na deviantných jedincov, pretože tí zrejme mali vo svojom prirodzenom prostredí kvôli nižšej schopnosti agresie selekčnú nevýhodu. V domestikácii preto nemôžeme hovoriť o selekčnom tlaku na prosocialitu, ale na nižšiu mieru agresie. To, čo autori [1] chápu ako prosocialita, je len kolaterálny efekt deviantnosti domestikovaných jedincov, ktorí zrazu môžu napriek svojej deviantnosti prežiť v prostredí, ktoré pre nich vytvorí domestikátor.
Jadrom symbiotického procesu domestikácie je intencionalita zúčastnených. Intencionálny záujem domestikátora o nejakú vlastnosť domestikanta je selektorom prírodného výberu. Domestikácia je v tomto špecifická forma symbiózy, pretože je v selekčnom tlaku asymetrická. Človek dokázal vyvíjať selekčný tlak na vlka, naopak to nešlo, aj keď nesporne nejaký selekčný tlak pôsobil. Vlk má zrejme takú genotypovú a fenotypovú plasticitu, ktorá v kontakte s človekom umožnila jeho domestikáciu.
Pre nás však je dôležité si uvedomiť, že aby tento symbiotický proces prebehol, tak je závislý od intencionálneho záujmu jedného zo zúčastnených. Preto je koncepcia autodomestikácie v jadre prinajmenšom sporná a podľa mňa vylúčiteľná. Je totiž ťažké si predstaviť aký intencionálny záujem by mali jedinci jedného druho voči sebe na znížení vzájomnej agresivity. Navyše keď vnútrodruhová agresia je výsledkom pochopiteľných evolučných tlakov najmä v pohlavnom výbere. Prečo by sa zrazu tento tlak mal stratiť? Domestikácia môže prebehnúť len medzidruhovo, nie v rámci druhu, pretože symbióza je možná iba medzi druhmi.
Autori [1] si zjavne neuvedomujú biologickú logiku domestikácie. Len im vyhovuje k tomu, aby zdôvodnili selekčný tlak na prosocialitu SSSA a v rámci toho aj HS. Dokonca jeden z autorov, Hare, v [4] pokojne zamení pojem domestikácie za autodomestikáciu aj v prípade domestikácie vlka. Podľa neho sa vlk sám domestikoval tak, že menej agresívni jedinci sa priblížili k ľuďom a tí ich adoptovali. Sami na seba vyvinuli selekčný tlak na prosocialitu a človek je v tom úplne pasívny. Homosexualita je jednoducho tým, za čo bola vždy považovaná: za sexuálnu deviácia, za patologické správanie, ktoré môže byť vedľajším dôsledkom domestikácie nášho druhu.
Ako ďalej uvidíme, na takto mylne chápanej domestikácii by malo byť založené evolučné zdôvodnenie homosexuality a homosexuálneho správania. Pri tom by sa aj SSSA aj HS dali vysvetliť ako dôsledok straty prirodzeného prostredia, nahradeného prostredím domestikátora. Domestikanti vykazujú rad patologických foriem správania (vrátane sexuálneho), ako svojimi pozorovaniami laboratórnych myší a potkanov popísal E. O. Price [11]. To dáva zmysel, na rozdiel od urputnej snahy hľadať nejaký komplikovaný evolučný mechanizmus pozitívnej selekcie, len aby sa dokaázala prirodzenosť neprirodzeného.
Otvorená ostáva otázka, že ak sa človek nedomestikoval sám, ako to, že javí znaky domestikačného syndrómu? Odpoveď na ňu však presahuje zámer tejto práce. Podrobne sa jej venujem na tomto webe v knihe
Principia memologiae.