Prečo je identitárska veda nepravdivá

Obráncovia LGBTI ideológie sa samozrejme v módnom trende opierajú o vedu ako o slovo Božie. Zdá sa mi, že ak cbce niekto dostať grant na vedecký výskum v psychológii, sociológii, či antropológii, tak má väčšiu šancu ak ho orientuje na témy, ktoré majú dokazovať prirodzenosť a normalitu sexuálnych deviácií, či problémov s vnímaním vlastnej identity.

Predtým, ako sa budem venovať ich argumentom, považujem za dôležité vysvetliť epistemologický rámec týchto vedeckých výskumov. Keď v 13. storočí františkánsky mních Roger Bacon formuloval presvedčenie, že Boha nemáme spoznávať v našich hlavách popletených predstavami, ale v jeho diele, v Prírode, vznikol jeden z pilierov modernej vedy — empirizmus. Nešpekulujeme prečo je niečo v prírode tak, či onak, ale dôkladne sformulujeme otázku (napríklad vo forme experimentu) a z odpovedí, ktoré nám príroda dá sa snažíme pochopiť podstatu javu, na ktorý sa pýtame.

Ako sa pýtaš, tak sa dozvieš

Je preto dôležité ako otázku položíme. Otázke je neoddeliteľnou súčasťou odpovede, ktorú nám príroda, či Božie dielo, dá. Do akej miery je otázka súčasťou odpovede veľmi závisí od zložitosti javu, ktorý skúmame a od toho, ako je oddelený ten čo sa pýta od javu, ktorému kladie otázku. Potom je niečo iné pýtať sa ako sa správa hmnotný bod v gravitačnom poli a niečo iné pýtať sa dotazníkom na sexuálne preferencie. Otázky na javy pôsobiace vo veľmi zložitých sieťových vzťahoch sú nevyhnutne redukcionistické, neschpopné zakomponovať celú nesmiernu zložitosť vzťahov, ktoré súčasne na jav pôsobia. 

Navyše kladenie otázok v sociálnom prostredí súčasne to prostredie mení  Podobne aj vo fyzike: čím viac sa experiment blíži ku kvantovým hodnotám, tým viac je otázka súčasťou odpovede. Predstava subjektu skúmajúceho objekty sveta mimo neho je principiálne nesprávna. Ako uvidíme v ďalších kapitolách, súčasný intenzívny záujem o sexuálne plemená [1] v Západnej civilizácii pôsobí cez aktivizmus rôznych skupín spätne na mentálny vývoj nových generácií a nevyhnutne mení výsledky javu, ktorý veda skúma. Otázka je tu výrazne formatívnou súčasťou odpovede.

Aby sme si rozumeli. Pýtať sa treba, veda je tu od toho. Treba si však vždy zachovať veľkú opatrnosť pri interpretovaní výsledkov výskumu ako definitívnej pravdy o svete, a to sa žiaľ v týchto otázkach veľmi často zanedbáva. Formulovanie otázky najmä v humanitných vedách je veľmi často zaťažené nejakým základným hodnotovým pohľadom vedca. Preto si pri čítaní rôznych článkov (aj odborných) na tému identity treba dať vždy tú prácu pokúsiť sa preformulovať otázku inak, z iného základného hodnotového postoja, a následne výsledky výskumu reinterpretovať. Ak to ide, tak máme dôvod k silnej nedôvere.

Veda neodhaľuje pravdu o svete

Súčasťou západného základného mentálneho nastavenia je predstava, že veda vie dokázať čo je pravda a čo nie. Vety ako „vedci dokázali…“ alebo „verím vede…“ sú úplne bežnou súčasťou argumentačného repertoáru v spoločenských diskusiách. Za tým je skrytý implicitný predpoklad, že ak niečo veda dokáže, tak je to hotová a večná pravda a každý názor, ktorý sa neopiera o vedu je vopred odsúdený k tomu byť omylom.

Český filozof Ivan Havel tento náboženský prístup k vede nazýva scientizmom (Vesmír, O scientizmu, Vesmír 76, 1997). Jeho základné axiómy odhalil v tejto štruktúre:

1. veda odhaľuje pravdu,
2. pravda je jediná,
3. veda jediná odhaľuje pravdu,
4. pravda je to, čo odhaľuje veda.

Ide samozrejme o sebapotvrdenie v dôkaze kruhom, niečo tak typické pre všetky náboženstvá. Aby sme vedeli povedať definitívne pravdy o svete, musel by byť svet súčasťou nás, nie my súčasťou sveta. Ak by sme ho celý obsiahli v sebe, tak by sme poznali všetky súvislosti, poznali by sme celú pravdu. S pravdou je to tak, buď je úplná, alebo nie je. Nie sme absolútne bytosti, máme preto iba možnosti, pravdepodobnosti, že svet je taký, či onaký.

Význam vedy je v jej metóde, ktorou dokáže kolektívnym úsilím vedcov eliminovať chyby vo vytváraní nášho obrazu sveta. Podstatou tejto metódy je principiálna nedôvera vo výsledky nášho poznania. Každé vedecké poznanie platí iba do tej chvíle, kým nie je vyvrátené. To značí, že mu treba nedôverovať, inak by platilo večne a malo by charakter náboženskej dogmy. Treba ho neustále spochybňovať, hľadať spôsobo akým ho vyvrátiť.

Interpretácia a jej kontext

Jedným z dôsledkov veľkej zložitosti živých systémov je, že právd o nich môže byť veľa, stačí zmeniť uhol pohľadu na ten istý vedecký výskum. 

Existuje napríklad výskum, podľa ktorého ak majú matky viac synov, tak tí poslední majú vyššiu pravdepodobnosť, že budú homosexuálni. Nevieme celkom dobre prečo, ale najčastejšie sa spomína možnosť, že imunitný systém matky sa naučí útočiť po prvom synovi na vyvíjajúcisa plod s chromozómom Y. To hypoteticky posilňuje úlohu chromozómu X a chlapec sa vyvíja viac žensky. To slúži ako argument LGBTI+ aktivistom pre tvrdenie, že homosexualita mužov je prirodzená, normálna, veď inak by tomu prírodný výber zabránil. Formulujú hypotézy na čo je to nášmu druhu užitočné, ak časť mužskej populácie nemá potomkov ale zato môže prispievať k prežitiu potomkov súrodencov atď. Ako uvidíme v ďalšej časti tohoto cyklu. dá sa rovnako postaviť presne opačná hypotéza, a aj iné.

Ako je to možné? Ak môžeme vykladať tie isté poznatky vzájomne sa vylučujúcimi interpretáciami, je vôbec možné rozlíšiť, ktorá z nich je reálnejšia a ktorá menej? Pre formulovanie hypotéz či teórií sme si postupne osvojili niekoľko princípov, ktoré sa zdajú racionálne a sú všeobecne uznávané. Napríklad Occamova britva, ktorú možno parafrázovať do modernej podoby: z dvoch teórií je tá lepšia, ktorá vychádza z menej predpokladov. Alebo princíp falzifikácie, ktorý od tvorcu vedeckej teórie požaduje, aby ju formuloval tak, aby sa dala falzifikovať objavením nových dôkazov. Oba princípy sú často stúpencami identitárskych teórií ignorované. 

Tu sa však zameriam na jeden podľa mojej mienky dôležitý princíp, a ten by sa dal formulovať: svoje tvrdenie, hypotézu, teóriu vždy udrž v celkovom kontexte dosiahnutého poznania. Máme tu napríklad vyššie spomínané tvrdenie o matkách, majúcich viac synov. Súčane však nemožno nevidieť, že v agránych spoločnostiach (kde sú viacerí synovia pravidlom a nie výnimkou) podiel homosexuálov nepresahuje mieru v iných kultúrach. Niečo tu potom nesedí, a ak niečo nesedí, treba byť veľmi opatrný s akoukoľvek interpretáciou spomínaného výskumu.

Obecne sa dá povedať, že čím širší je kontext poznania, o ktorý sa nejaký výskum opiera, tým sú jeho výsledky dôveryhodnejšie. Princíp falzifikácie nám naopak umožňuje menej dôverovať výskumom, ktoré sú v rozpore s inými výskumami. Obávam sa, že veľká časť identitárskych výskumov má len jeden kontext: dokázať fluidnosť našej prirodzenosti aby mohli platiť o predstavy o slobodnej voľbe toho kto som. Nech to stojí hoc aj celé dosiahnuté poznanie ľudstva.

---

1. Pojmy sexuálne a identitárske plemená vysvetlím v samostatnej časti, kde sa opriem o teóriu domestikácie sapienta kultúrou.
   

Koľko je homosexuálov?

Téma ochrany práv sexuálnych deviácií plní neustále verejný priestor. V pozadí verejnej diskusie prebieha diskusia odborná. Verejnej diskusii sa poddarilo vytvoriť dojem, že otázky okolo sexuálnej identity sa týkajú nejakej spoločensky významnej skupiny obyvateľstva, že ide o veľký spoločenský problém. Poďme sa teda najprv pozrieť aká veľká je tá skupina.

Údaje z rôznych zdrojov sa rôznia v rozsahu 1% gayovia a 1.5% lesby [2] po neuveriteľných 10% [3]. Na obrázku uvádzam graf z článku, ktorý sa primárne zaoberá nedostatočnosťou metodiky výskumu neheterosexuality. Ako z grafu vidno, umelo vytvorené kategóŕie ukazujú, že minimálne 94% opýtaných mužov a 86% žien sa jasne hlási k heterosexualite. Ktohovie ako by graf vyzeral, keby si mohli vybrať iba z krajných kategórií? Pretože ľudia (ako ešte bude reč inde) sa môžu pred dotazujúcim cítiť rôzne z rôznych dôvodov, a tie nemusia nutne súvisieť s pocitom sexuálnej identity.

Ako sa skoro vždy k týmto výsledkom výskumnici dopracovali? Správne tušíte — formou dotazníka. Dotazované osoby sa sami identifikujú kam patria. Sú aj iné, nepriame metódy, napríklad premietanie obrázkov a sledovanie kamerou očnú pupilu. Tieto sú však logisticky a finančne náročné a ako metóda sporné. Nikto vlastne nevie, či reálne niečo merajú.

Druhý problém je v skúmanej vzorke. Skoro výhradne ide o populácie, ktoré patria hlavne do civilizovaného prostredia Západu a ním kultúrne ovplyvneného Východu. Je ťažké si predstaviť, že bude výskumník pobehovať so svojím dotazníkom v Saudskej Arábii a očakávať, že nájde aspoň jedného homosexuála. Výskum v lovecko-zberačských spoločnostiach je prakticky nemožný a výskumníci narážajú hlavne na obrovské kultúrne rozdiely vo vnímaní sexuality aj v pojmoch a ich významoch.

Prečo zdôrazňujem kultúrne rozdiely? Výsledky totiž od nich závisia. Ak sa niekto cíti tak či onak, alebo to iba deklaruje, tak nijako nemožno vylúčiť, že homosexualita, či iná sexuálna deviácia je prinajmenšom jedným z dôsledkov kultúrneho selekčného tlaku na sapientov. Už vôbec nie je ako zistiť, či platí tvrdenie, že homosexualita je prirodzená. O prirodzenosti však bude reč podrobnejšie inokedy.

Tu si položíme otázku, ako sa prípadne vyvíjal počet sexuálnych deviantov počas histórie sapientov od paleolitu po dnes. To je dôležité vedieť, pretože ak to vieme nejako odhadnúť, tak vieme  niečo podstatné o povahe tohoto javu. Po Darwinovi nemôžeme predpokladať, že máme nejakú vlastnosť, ktorá sa z ničoho nič objavila pred pár tisíc rokmi a dovtedy nebola. Preto musíme veriť, že neheterosexualita bola v našom druhu v nejakej podobe vždy. Lenže ako to zistiť? Z paleolitických vykopávok kostier to sotva zistíme. Aj keď získame zvyšky DNA, nevieme zistiť nič, pretože sa nepodarilo zatiaľ dokázať nejakú genetickú súvislosť medzi homosexualitou a konkrétnymi alelami génov.

Zostávajú iba nepriame indície. Napríklad pohľad na také skupiny sapientov, ktoré žijú snáď veľmi podobným spôsobom života ako naši prapredkovia, v podobných prostrediach, teda posledné zvyšky lovcov-zberačov. Pri prieskume k tejto téme som narazil na antropologickú štúdiu [4], ktorá opísala sexuálne zvyklosti lovcov-zberačov Aka a Nganda z centrálnej Afriky. Medzi inými stránkami sexuality sa výskumníci pýtali aj na homosexualitu. Príslušníci oboch kmeňov vôbec nechápali otázku. Nič také nepoznali. Načo by bol styk medzi ženami, či mužmi, však z toho by neboli deti?

Výsledky svojho výskumu porovnali s inými výskumami, hlavne s [5]. Táto štúdia porovnávala 20 parametrov sexuálneho správania zo Standard Cross Cultural Sample (SCCS), čo je najreprezentatívnejšia databáza rôznych parametrov správania zo 186 kultúr sveta. Podľa [5] 59% kultúr nepozná homosexualitu, tak ako Akovia a Nganovia. Značí to, že tam niet homosexuality?

Samozrejme, že sa s vysokou pravdepodobnosťou vyskytuje. Ibaže tlupa lovcov-zberačov má v priemere 80-120 členov. Koľko sa v nej vyskytne homosexuálov ak ich je v populácii povedzme 1%? Jeden? S kým bude mať vzťah? Podľa mňa je skôr pravdepodnejšie, že netuší čo s ním je a nejako neúspešne prežije svoj život. Pretože úspech sa meria deťmi. Je zrejmé, že sa preto u prírodných národov ťažko dozvieme aká je prirodzená miera homosexuality.

Môžeme však skúsiť urobiť odhad na základe nejakej civilizačnej postupnosti. Práve o to sa pokúsili autori štúdie [6], ktorá priniesla argument pre podporu hypotézy, že homosexualita mužov musí byť viac prevalentná v agrárnych spoločnostiach, pretože tam sa zväzky ženícha a nevesty dohadujú. Preto by tam mal byť pravdepodobne menší tlak negatívnej selekcie prírodného výberu. Dáta čerpsali z už spomínanej SCCS databázy. 

Po štatistickom kúzlení im vyšlo, že oproti lovecko-zberačskej spoločnosti majú spoločnosti, ktoré sa živia chovom zvierat 2.7 krát, spoločnosti, ktoré sa živia zmiešaným poľnohospodárstvom 3.2 krát a lovom, zberačstvom spolu s chovom zvierat 1.6 krát vyššiu pravdepodobnosť, že bude v nich prítomná homosexualita. No a 6.4 krát vyššia pravdepodobnosť má byť v stratifikovaných agrárnych spoločnostiach. Ak by sme zobrali výsledky tohoto výskumu za platné, tak by bola prirodzená miera homosexuality hlboko pod 1%. Každé väčšie percento by potom bolo následkom pôsobenia kultúry, či priamo ako selekčný tlak, alebo nepriamo ako nedostatok selekčného tlaku prírodného výberu.

Záverom tejto kapitoly chcem znova zdôrazniť, že aj na tak jednoduchú otázku, akou je podiel sexuálnych deviácií na celkovej populácii, je neľahké zodpovedať. Živé systémy nie sú fyzikálne, neplatia v nich jednoduché kauzality. Nedá sa preto od výskumov očakávať, že prinesú jasné odpovede. O to horšie je, ak si v diskusiách vezme každá zúčastnená strana výsledky výskumu, ktorý jej vyhovujú a ignoruje tie výskumy, ktoré jej nevyhovejú. A to sa bežne v identitárskych sporoch deje.

---

1. Bailey, J. M., Vasey, P. L., Diamond, L. M., Breedlove, S. M., Vilain, E., & Epprecht, M. (2016). Sexual orientation, controversy, and science. Psychological Science in the Public Interest, 17(2), 45–101.
   
2. Tento údaj mám z Is 10% of the population really gay? Je to z britského ľavicového plátku Guardian. Problém tohoto zdroja je, že sa odvoláva na zdroje, ktoré sa mi nepodarilo dohľadať, pretože linky odkazovali niekam inam.
   
3. Tento údaj pochádza z výskumov legendárneho sexuológa, ktorý vlastne sexuologický výskum založil, Alfreda Kinseya. Knihy: Sexual Behavior in the Human Male (1948) and Sexual Behavior in the Human Female (1953)
4. Hewlett, B., & Hewlett, B. (2010). Sex and searching for children among Aka foragers and Ngandu farmers of Central Africa. African Study Monographs, 31.
   
5. Broude, G. J., & Greene, S. J. (1976). Cross-Cultural Codes on Twenty Sexual Attitudes and Practices. Ethnology, 15(4), 409–429.
6. Apostolou, M. (2017). Is Homosexuality more Prevalent in Agropastoral than in Hunting and Gathering Societies? Evidence from the Standard Cross-Cultural Sample. Adaptive Human Behavior and Physiology, 3.
   

Neverte na evolučný paradox

V identitársky orientovanej vede sa často argumentuje s pojmom evolučný paradox [1]. Ten by sa dal formulovať asi takto: prírodný výber uprednostňuje také riešenia, ktoré vedú k čo najviac potomkom, homosexualita však pôsobí opačne, čo je vraj paradoxné. Najmä homosexualita mužov, pretože homosexuálne ženy predsa len môžu mať potomkov  napriek svojej orientácii ľahšie. 

Paradox však je iba v tom, že žiaden evolučný paradox nie je. Je to fixná idea, ktorú musia riešiť iba identitárski ideológovia po tom ako si ju stvorili.

Nepovažujú za evolučný paradox výskyt pedofilov, či zoofilov. Alebo schizofréniu, ktorá má podobnú prevalenciu v našej kultúre ako homosexualita a tiež znižuje zdatnosť (fitness) druhu. Identitárski ideológovia radi spomínajú, že evolučným paradoxom sa zaoberal už Darwin, len zabúdajú, že Darwin ešte vôbec nevedel ako sa dedia znaky, nepoznal genetické zákonitosti. Preň homosexualita naozaj mohla byť paradoxná. 

Na to aby sme evolučný paradox akceptovali treba viac predpokladov ako ku tvrdeniu, že evolučne je všetko v poriadku. Treba uplatniť Occamovu britvu: hypotéza, ktorá vychádza z menej predpokladov je platnejšia ako taká, ktorá potrebuje predpokladov viac. Hypotéza, ktorá tvrdí, že aj v tomto prípade platí normálne prírodný výber vychádza z jedného predpokladu. Hypotéza, ktorá vychádza z toho, že platí prírodný výber plus homosexualita prináša evolučnú výhodu, potrebuje minimálne predpoklady dva. Obe hypotézy rovnako nevedia výskyt homosexuality kauzálne vysvetliť, o čom ešte bude reč.

Podľa [2] (ktorý je citovaný v [1]) je homosexualita pomerne slušne dedivá, pohybuje sa dokoca v desiatkach percent príbuzných. Výskum je samozrejme robený v našej kultúre, ktorá je pomerne tolerantná k vybraným sexuálnym deviáciám. Napriek tomu (ako som uviedol v Koľko je homosexuálov? ) je rozumné predpokladať, že aj za týchto podmienok sa miera homosexuality pohybuje pod 1.5% u mužov a okolo 1% u žien. To je na dedivosť, uvedenú v [2], pomerne malé číslo. 

Navyše, ak by bola tak vysoká dedivoať a nefungovala negatívna selekcia prírodného výberu, zrejme by časom narastal počet homosexuálov. Tí by tvorili významný podiel obyvateľstva a pozorovali by sme efekt evolučne stabilnej stratégie. Ak sa pozrieme na graf v pripojenom obrázku, tak v GB od roku 2014 do roku 2020 stúpol počet gayov a lesieb o 63%. Celkove sa ich podiel na populácii zvýšil z 1.1% na 1.8%. Len ak je naozaj pravda, že je homosexualita významne dedivá a súčasne ak platí, že nie je z populácie vyraďovaná negatívnou selekciou (ako tvrdia identitárski ideológovia) tak za tie tisícročia by sme to mali mať rtozhodne oveľa vúčší počet homosecuálov, ako pozorujeme.

Samotný výskum sa opiera o vágnu metodiku, čo konštatujú samotní autori. Napriek tomu prečo nie? Určite je nejaká dedivosť, ostatne ako u každého znaku. Ak sa naprieč mnohými kultúrami miera homosexuality udržuje v približne rovnakých číslach, tak to svedčí skôr o tom, že pôsobí negatívna selekcia prírodného výberu, nie pozitívna. Je jedno, že zatiaľ nepoznáme mechanizmus pôsobenia, očividne pôsobí.

My totiž vôbec nevieme čo sa na úrovni génov dedí, čo má na vývoj sexuality vplyv. Ide o multigénnyy faktor a je dobre možné, že ak sa výskyt nejakých alel génov zvýši nad určitú mieru, začne v populácii pôsobiť negatívna selekcia prostredníctvom iných génov, ktoré sa s tými „homosexuálnymi“ častejšie dostanú do interakcie a negatívne ich odselektujú z populácie.

Evolučný paradox nie je faktom, ktorý treba vysvetliť. Je to iba hypotéza, ktorá ešte len hľadá fakty, o ktoré by sa oprela. Ba čo viac, skôr ide o nepochopenie javov a ignorovanie iných faktov ako tých, ktoré vyhovujú predstave evolučného paradoxu. Evolúcia je neparadoxná.

---

1. Barron, A. B., & Hare, B. (2020). Prosociality and a Sociosexual Hypothesis for the Evolution of Same-Sex Attraction in Humans. Frontiers in Psychology, 10, 484290.
2. PILLARD, R. C., & BAILEY, J. M. (1998). Human Sexual Orientation Has a Heritable Component. Human Biology, 70(2), 347–365.

Bieda teórií pozitívnej selekcie homosexuality I. časť

Aby som sa neposmieval slamenému strašiakovi, najprv definujem čo ideológovia homosexuality (HS) predpokladajú a v čom sa hlboko mýlia. Budem sa opierať o prehľadovú štúdiu [1], v ktorej autori používajú pojem same-sex sexual attraction (SSSA), hoci hlavne sa bude riešiť mužská HS. Preto aj ja budem rozlišovať v texte oba pojmy podľa toho, aký kontext zrovna autori využívajú, aj keď ho zamlčia. Ako uvidíme, súčasťou argumentácie autorov je pomerne svojské vykladanie citačných zdrojov tak, aby vyzneli „správne“ a vytvorili lekový kontext a atmosféru ich štúdie.

Ideológovia SSSA predpokladajú, že:

1. HS nie je sexuálna deviácia, ale sa líši niečím podstatným od iných sexuálnych deviácií, napríklad pedofílie, nekrofílie, zoofílie atď. Tie podľa nich sú sexuálnymi chorobami, či deviáciami. Rozlišovacie kritériá sú podľa nich dve, z čoho to prvé je čisto etické. Homosexuáli svojou sexualitou nikomu neškodia na tozdiel od povedzme pedofilov. Etickými otázkami sa ja nebudem zaoberať, nie sú relevantné vo vecnej a racionálnj diskusii.
2. Druhé rozlišovacie kritérium je údajne v tom, že HS je pre náš druh prospešná, užitočná, účelová, preto ju prírodný výber pozitívne selektuje, na rozdiel od iných deviácií.

Ako prvé treba pochopiteľne uviesť akej veľkej časti populácie sa SSSA a HS týka. V kapitole Neverte na evolučný paradox som doložil, že vôbec nie je jednoduché odpovedať na takúto otázku. Ani autori [1] na to priamo neodpovedajú, zato používajú pojmy ako „vo väčšine súdobých kultúr“ je HS „relatívne zriedkavá“, zato SSSA sa vyskytuje v pozoruhodnej „väčšej menšine populácie“. Dovolávajú sa pri tom dvoch prác. V prvej riešia otázku iba v USA populácii [2], čo akosi nepodporuje problematiku vo väčšine súdobých kultúr. Druhá práca [3] síce kladie podobnú otázku, ale jej hlavný cieľ je kritické posúdenie postupov štúdií, ktoré sa HS zaoberajú.

Autori [1] uvádzajú, že prinajmenšom jedna tretina sexuálnej orientácie je prisúditeľná aditívnym genetickým faktorom. Opierajú sa pri tom okrem iného aj o štúdiu [4]. Tam sa síce naozaj hovorí aj o tom, že sa podarilo identifikovať 5 lokusov na genofonde, ktoré súvisia s SSSA, lenže práve tento výsledok by mal autorov [1] znepokojovať, pretože prinajmenšom spochybňuje ich tézu, že ak by pôsobil prírodný výber proti HS či SSSA, tak by bol tento jav dávno odselektovaný a nepozorovali by sme ho. Problém však je, že u multigénnych faktorov sa nedajú z populácie vylúčiť alely génov, ak ich treba vylúčiť všetky. Prírodný výber tlačí na fenotyp, nie genotyp. Tým, že sa určitý fenotyp, napríklad gay, nerozmnoží nevzniká situácia, v ktorej zaniknú všetky gény, ktoré ho formovali. Tie sa roztrúsene môžu vyskytovať v jeho príbuzenstve, kde nespôsobia HS, pretože nepôsobia súčasne s inými pre HS potrebnými génmi. Multigénny faktor sexuálnej orientácie vysvetľuje nízky výskyt SSSA, či HS napriek negatívnej selekcii prírodného výberu spôsobenej nižším inclusive fitness homosexuálov. Autori [1] si vlastne citovaním štúdie strelili do nohy.

Poďme teraz k hlavnej téme o ktorú im ide, teda ako by mohol prírodný výber pozitívne selektovať HS.

Teória sexuálnej antagonistickej selekcie

Podľa tejto teórie by prírodný výber pozitívne selektoval mužskú HS ak by prinášala v celkovom súčte príbuzných viac potomkov. Teda, ak by gény, ktoré spôsobujú HS u mužov prinášli ženským príbuzným viac potomkov. Táto teŕia je podporená výskumami, podľa ktorých k tomu naozaj dochádza. V [1] uvádzajú viac teoretických modelov na podporu tejto teórie [5]. Ide však o matematické modely postavené na predpoklade, že ženy v príbuzenstve HS naozaj majú viac potomkov ako je mužská línia. Ako sami autori [1] uznávajú, pre toto tvrdenie je len slabá podpora vo vedeckej evidencii. Podľa [3] sú tieto výskumy založené na evidenciách západného civilizačného okruhu, a tam (ako vieme) majú ženy málo potomkov, natalita je pod 2. Treba na základe tak obmedzených súborov dát prejaviť veľkú štatistickú odvahu niečo dokazovať. Výskumy na lovecko-zberačských spoločnostich neexistujú a boli by určite zaujímavejšie, pretože tam je priemerná natalita žien 6. Za mňa je teória sexuálne antagonistickej selekcie mŕtvo narodené dieťa.

Teória príbuzenskej selekcie (štedrý strýko)

Teória príbuzenskej selekcie (TPS) je postavená na myšlienke výhodnosti HS pre prežitie viac potomkov v príbuzenstve. Aby to fungovalo musí prínos HS mužov pre inclusive fitness príbuzných prevyšovať stratu fitness vyplývajúcu z toho, že sa HS nerozmnoží. 

V [1] citujú štúdiu [6], v ktorej sa zaoberajú možnými evolučnými adaptáciami vo forme HS v živočíšnom svete. Na konci štúdie je prehľadná tabuľka typov adaptácie, jej evolučných príčin a typického predstaviteľa. V prípade TPS sa ako typický predstaviteľ uvádza človek, hoci autori sami uznávajú, že je to podporené len veľmi slabou evidenciou. To ma zaujalo, pretože by bolo dobré vedieť, či vôbec nejaké zviera vykazuje správanie vyhovujúce TPS. Tak som začal hľadať nejaký príklad v zvieracej ríši. A skutočne, exemplárne sa uvádza Albatros laysanský. V štúdii [7] sa uvádza, že:

„Tridsaťjeden percent párov albatrosov laysanských na ostrove Oahu tvorili samice a celkový pomer pohlaví bol 59 % samíc v dôsledku prisťahovania samíc.
  …
  Páry samíc so samicami vyhniezdili menej mláďat ako páry samcov a samíc, ale bola to lepšia alternatíva ako nehniezdenie. Vo väčšine párov samica-samica, ktoré vychovali mláďa za viac ako 1 rok, bolo aspoň jedno mláďa geneticky príbuzné s každou samicou, čo svedčí o tom, že obe samice mali možnosť sa rozmnožovať. “

Na tomto príklade je vidno aké je ošidné oháňať sa argumentom adaptívnej prirodzenosti HS typu: však sú pre toto správanie príklady aj u iných zvierat ako sú ľudia.

Vtáky a opice sú si dosť taxonomicky a geneticky vzdialené. Je pomerne obtiažne (aj keď nie nemožné) predstaviť si taký genetický aparát, ktorý by rovnaké správanie udržal počas min. 70 miliónov rokov oddeleného vývoja. Skôr je pravdepodnejšie, že AK sa u oboch druhov takáto adaptácia objavila, tak ide o homopláziu, teda o rovnakú vlastnosť, ktorá bola nezávisle pozitívne selektovaná rovnakými podmienkami v prostredí. Známy príklad sú plutvy u rýb a vodných cicavcov (veľrýb, delfínov).

Práve o toto tu zrejme ide. HS správanie u ľudí a opíc je pozitívne selektované prostredím ak prináša rovnaký výsledok. Vidíme, že u albatrosa laysanského je nevyhnutná účasť dvoch dospelých jedincov na výchovu mláďat, takže ak z rôznych príčin je menej samcov, tak sa o výchovu starajú dve samice. To ovšem neznamená, že preferujú homosexuálne párenie. Hoci celkove vychovajú menej mláďat ako heterosexuálne páry, v konrečnom súčte to pre druh výjde lepšie. Tu naozaj teória príbuzenského výberu HS ako prirodzeného správania zrejme platí.

A čo človek? Výskyt jedincov, ktorí majú vyslovene homosexuálne preferencie je celkove veľmi malý, pod 2%. A to v najlepšie preskúmanej západnej kultúre. To je obrovský rozdiel oproti albatrosovi, kde také páry tvoria až 31%.

Keby išlo o homopláziu, tak by sme aj my mali mať túto vlastnosť v CELOM druhu, vo vštkých populáciách ľudí na svete, pretože by bola geneticky determinovaná. Problém však je, že na to nemáme vedeckú evidenciu. Dokonca niet evidencie, že v HS tolerantnejšej západnej kultúre by strýkovia a tety ochotnejšie podporovali svojich synovcov a netere, skôr naopak. Západná kultúra je silne individualistická a skôr potláča rodinné väzby ako by ich posilňovala.

Ako je to v iných kultúrnych prostrediach? U lovcov-zberačov nemáme reprezentatívnu evidenciu z dôvodov obtiažnosti takého výskumu. Podľa niektorých antropologických výskumov vo viacerých prírodných národoch HS ani nepoznajú.

Z agrárnych spoločností poznáme zvyky (kultúrny tlak), podľa ktorých sú príbuzní povinní postarať sa o synovcov a netere ak prídu o jedného alebo oboch rodičov. To však je iný prípad príbuzenskej selekcie ako cez HS. Je možné, že v niektorých kultúrach sa musia strýkovia a tety starať o príbuzných potomkov ak sú sami (potenciálne homosexuálni), ale štandard to rozhodne nie je.

V mnohých západných agrárnych spoločnostiach to v princípe tak bolo, len určite nebolo zvykom nemať vlastných potomkov. Stávalo sa, že najmä ženy ostávali „na ocot“, pretože sa ich nepodarilo rodičom vydať. Synovia spravidla tak nedopadli, pretože vždy so sebou prinášali nejakú pôdu alebo aspoň nejakú obživu, takže boli vyhľadávaní partneri. Ak boli homosexuáli, tak skôr boli bezdetní, ako by poskytovali výhody potomkom svojich súrodencov. 

Predsa len mi však napadajú príklady aj v západnej spoločnosti, kedy kultúrne prostredie pozitívne selektovalo príbuzenský výber cez HS. Napríklad v anglickej viktoriánskej dobe sa stávalo, že veľa dievčat si nenašlo partnerov, pretože tí sa do ženby nehrnuli najmä z ekonomických dôvodov. Radšej viedli záhaľčivý život čo najdlhšie, neraz do konca života. Dokonca sa z toho medzi strednou vrstvou vytvorila dandyovská móda, ktorej reprezentantom je slávny spisovateľ Oscar Wilde, ktorý bol zrejme homosexuál, za čo bol aj odsúdený. Aby sa nejako morálne ospravedlnilo, že sa muž neožení, bolo veľmi rozšíreným pravidlom, že v živote podporoval deti svojich rôzne vzdialených príbuzných.

Podstatne rozšírenejšia forma TPS bola čisto kultúrne podmienená. Mám na mysli kresťanský zvyk krstných rodičov.

Z týchto príkladov možno vyvodiť jasný záver: ak sa u človeka  vyskytuje príbuzenská selekcia cez HS, tak to NIE JE prirodzené správanie, ale správanie selektované na človeku kultúrou. Prírodný výber tu selektuje kultúrne normy, nie genotyp človeka. Možné to je iba preto, že fenotyp správania sa človeka je veľmi plastický vďaka vysokej komplexnosti mozgu.

(pokračovanie)

---

1. Barron, A. B., & Hare, B. (2020). Prosociality and a Sociosexual Hypothesis for the Evolution of Same-Sex Attraction in Humans. Frontiers in Psychology, 10, 484290.
2. Ward, B. W., Dahlhamer, J. M., Galinsky, A. M., and Joestl, S. S. (2014). Sexual orientation and health among US adults: national health interview survey, 2013. Natl. Health Stat. Rep. 15, 1–10
3. Bailey, J. M., Vasey, P. L., Diamond, L. M., Breedlove, S. M., Vilain, E., and Epprecht, M. (2016). Sexual orientation, controversy, and science. Psychol. Sci. Public Interest 17, 45–101.
4. Ganna, A., Verweij, K. J. H., Nivard, M. G., Maier, R., Wedow, R., Busch, A. S., Abdellaoui, A., Guo, S., Sathirapongsasuti, J. F., Team16, 23andMe Research, Lichtenstein, P., Lundström, S., Långström, N., Auton, A., Harris, K. M., Beecham, G. W., Martin, E. R., Sanders, A. R., Perry, J. R. B., … Zietsch, B. P. (2019). Large-scale GWAS reveals insights into the genetic architecture of same-sex sexual behavior. Science, 365(6456), eaat7693.
5. Gavrilets, S., and Rice, W. R. (2006). Genetic models of homosexuality: generating testable predictions. Proc. Biol. Sci. 273, 3031–3038.
   Camperio-Ciani, A., Cermelli, P., and Zanzotto, G. (2008). Sexually antagonistic selection in human male homosexuality. PLoS One 3:e2282.
6. Bailey, N. W., & Zuk, M. (2009). Same-sex sexual behavior and evolution. Trends in Ecology and Evolution, 24(8), 439–446.
7. Young, L. C., Zaun, B. J., & VanderWerf, E. A. (2008). Successful same-sex pairing in Laysan albatross. Biology Letters, 4(4), 323.