Tri princípy života

Život nie je substancia, ale proces

Apriorným tvrdením mémológie je, že naše myslenie vytvára ekosystém mémových organizmov — mémbiontov — ktoré od prenatálneho veku až po smrť formujú naše mozgy. Sú živé. Toto radikálne tvrdenie treba obhájiť.

V prvom rade však musíme vedieť, ako je v mémológii vymedzený pojem života. Ak sa pozrieme na heslo vo Wiokipedii Life, tak prvé, čo musí každému prísť na um, že pokusy o vymedzenie pojmu vopred nepočítajú s inými formami života, ako sú molekulárne. Tým je implicitne predpokladané, že život môže byť založený iba na jedinej substancii, a tou sú molekuly. To však nevieme a súčasne si zabraňujeme spoznať život, ktorý je založený na iných substanciách. Bolo veľa pokusov nejako definovať život. Boli motivované najmä snahou oddeliť živé od neživého. Preto sa zvolil deskriptívny postup, zameraný na faktory, ktoré sa zdajú byť spoločné všetkým bunečným organizmom, viď Wikipédia. Lenža všetky sú sporné, čo vedie mimo iné k neutíchajúcemu sporu o tom, či sú vírusy živé, alebo nie.

Mémológia vychádza z apriorného tvrdenia, že podstatou mysle je ekosystém organizmov, ktoré nemajú molekulárnu povahu. To pred otázku vymedzenia života stavia inú výzvu: ako vymedziť život tak, aby to vymedzenie bolo spoločné pre obe formy, prípadne pre všetky ďalšie, v niečom podstatnom podobné, formy života? Po dlhom hľadaní a skúmaní rôznych biologických teoretických škôl navrhujem iný postup, vymedziť nejaké základné princípy života, z ktorých sa dajú odvodiť všetky známe deskriptívne znaky, tak ako sú obecne prijímané.

Princíp metabolizmu: Organizmy pozostávajú z nejakej substancie, ktorá neustále mení svoje zloženie, tvar, či funkciu.

Každý živý systém je zložený zo substancií, ktoré sa stále premieňajú. pretože život je neustály proces. Doteraz poznáme iba jeden typ substancie, a tým sú molekuly, známy život je molekulový. To implikuje chemickú povahu premeny. Preto sa zvyčajne ani neuvažuje o princípe, ktoprý za tým stojí, a tým je premena, transformácia substancie života. Slovo metabolizmus je z gréckeho μεταβολή metabolē, čo doslova značí prehadzovať loptu, alebo prenesene premieňať niečo. V molekulovom živom svete vidíme neustále premeny molekúl. Spájajú sa, rozdeľujú, menia konformácie, atď. V tomto zmysle budeme chápať ako metabolický proces každú premenu substancie z ktorej je zložená konkrétna forma života. Teda aj syntézu DNA, RNA, proteínov, katalytické prosesy, polymerizácie a chemické reakcie v molekulovom svete.

Princíp replikácie: Organizmy si udržujú štruktúrnu stabilitu v čase pred rozpadom replikáciou svojej formy do potomkov.

Z druhej vety termodynamickej vyplýva nevyhnutný dôsledok postupného rozkladu všetkých usporiadaní hmotného sveta. Živé systémy sa vyznačujú tým, že tomu čelia trikom: zreplikujú svoju štruktúru skôr ako sa rozpadnú. Tento trik umožňuje vytvárať stále zložitejšie živé systémy, pretože v nich síce entity hynú, ale ich podoba, štruktúra, usporiadanie, pretrvávajú pokiaľ je v okolí dostatok energie a zdrojov substancií. Vďaka replikácii je možný konštrukčný princíp živého sveta: darwinistická evolúcia výberu entít prirodzeným výberom. Kedže replikácia z rôznych dôvodov (mutácie nie sú jediný) prebieha nepresne, vznikajú variácie entít, ktoré musia súťažiť o zdroje medzi sebou. Následná selekcia určuje prežitie variánt.

Princíp intencionality: Každý organizmus sa usporiadava a koná účelne vo vlastnom záujme

Kým prvé dva princípy sú v zásade spomínané vo všetkých pokusoch o vymedzenie života, princíp intencionality sa nespomína myslím nikde, hoci jeho prejavy nájdeme vo všetkých definíciách života. Je preto na mieste ho vysvetliť dôkladnejšie. Slovo intencionalita je odvodené z latinského intentus naťahovať sa, natiahnutie, roztiahnutie, naťahovanie sa ze niečím.Slovo intentio má v latinčine význam aj účelu a zámeru a práve tieto významy sú pre ďalší výklad dôležité.

Od počiatkov kedy si začala veda všímať prírodu, každého udivuje vysoká účelnosť všetkého, čo sa týka života. Či už ide o účelnosť znakov organizmu, jeho štruktúry a funkcionality, rovnako aj účelnosť vzťahov medzi organizmami tvoriacu ekosystémy. Účelnosť jednotlivých životných procesov nie je samo-účelná, vždy je viazaná na celkový kontext iných účelných procesov, ktorú pozorujeme ako organizovanosť. Všetky procesy sa vzájomne ovplyvňujú cez zložité sieťové vzťahy. Čo formuje organizmy do tejto samoregulačnej účelnosti? Pochopiteľne prírodný výber, pretože ten z variánt riešení vyberá tie, ktoré majú dlhšiu schopnosť prežitia.

Usporiadanie a konanie organizmov za účelom zachovania vlastnej organizovanosti a formy nazývam intencionálnym konaním vo vlastnom záujme.

Pre bližšie pochopenie pojmu intencionalita orgnizmov uvediem niekoľko príkladov, ktoré súčasne zrejme naznačujú vývoj života od najjednoduchších foriem po tie najzložitejšie:

Metabolické cykly. Možno ich považovať za najjednoduchší prejav intencionality, pretože pokiaľ je dostatočný prísun energie a prekurzorov, tak si udržujú metabolickú štruktúru.
Metabolické siete. Vznikajú vzájomným ovplyvňovaním metabolických cyklov. Produkty jedných cyklov vstupujú do cyklov iných, syntetické reťazce sú ovplyvnené prítomnosťou produktov iných metabolických dejov. V bunke napokon všetky procesy nejako súvisia so všetkými v ťažko popísateľných metabolických vzťahoch. Napokon vidíme vysokú bunečnú organizovanosť a vysoký stupeň intencionality, ktorý tú organizovanosť drží pokope.
Nadbunečná intencionalita. U mnohobunečnýh organizmov slúžia signálne proteíny ako vstupy do metabolických sietí v bunkách. Udržanie tejto komunikácie je v záujme celistvosti organizmu, jeho prežitia a schopnosti replikácie. Vytvára sa tak nadbunečná intencionalita. Treba poznamenať, že to sa netýka iba organizmov ktorých telá tvoria bunky s jednou DNA, ale súčasne aj ich symbiontov (mikroflóra čriev, pokožky a slizníc). Symbionti okrem vlastnej intencionality prejavujú aj intencionalitu, ktorá udržuje symbiózu. Podobne sú známe intencionality bakteriálnych kolónií často zložených z rôznych druhov, ktoré pôsobia ako jeden organizmus s jemu vlastnou intencionalitou.
Intencionalita voči prostrediu. Organizmy potrebujú jednak zdroje pre svoj metabolizmus, ale aj zdroje pre svoje rozmnoženie. Intencionalita je v schopnosti rozoznať užitočné zdroje, vedieť ich získať, teda poznať ich význam pre vlastné zámery [1].
Mentálne funkcie. Kognícia, emocionalita, pohlavný výber, rodičovské investície, socialita a iné funkcie, ktorých intencionalotu (zámernosť) snáď ani netreba vysvetľovať.

Všetky uvedené príklady sa budú dať ilustrovať aj v nemolekulovej, mémovej forme života.

Otázkou vzťahu organizmu k prostrediu sa zaoberal Jakob von Uexküll, ktorý pochopil, že organizmus sa vzťahuje voči prostrediu cez znaky, ktoré majú preň význam, čo je len užšie poňatie intencionality. Bližšie Jakob von Uexküll Umwelt und Innerwelt der Tiere, alebo Bedeutungslehre (Náuka o význame)