Centrálne plánované hospodárstvo

Kováč [1] v kapitole „Iracionalita ekonomického systému“opisuje komunistický ekonomický systém ako iracionálny. To je ale pomerne zvláštne, pretože schopnosť racionality prisudzuje systému, hoci v celej knihe robí za ten systém zodpovedných ľudí. Skrátka systému priznáva intencionalitu. Ale môže byť systém iracionálny?

Ak na chvíľu zabudnem na to, že Kováč teóriu mémov vlastne nepochopil a slovo mém používa iba ako synonymum pre niektoré kultúrne entity, pričom mému, ako darwinistickému tvorovi priznáva jeho intencionalitu iba občas., tak predpokladajme, že spolu s ním budeme chápať kultúru ako svojbytný darwinistický ekosystém. V takom prépade však je otázka iracionality komunistického ekonomického systému otázkou toho, či môže byť darwinistický systém racionálny, či iracionálny. Odpoveď je už viac ako poldruha storočia známa: nemôže. Darwinistický systém skrátka iba JE bez prívlastkov.

Pridávanie prívlastkov nejakej stávajúcej skutočnosti je vyjdrením postoja k nej. Samotný kmunistický ekonomický systém nie je racionálny, či iracionálny, sám o sebe, ale až vo vzťahu k nejakým hodnotám. A hodnoty nie sú súčasťou toho systému, hodnoty sú súčasťou hodnotiaceho subjektu. To nie je nič iné, ako iným spôsobom prevyprávaná predstava sveta, ktorý je stvorený pre človeka, a je len na ňom ako s tým svetom naloží, teda teologická predstava. Teologická predstava sa však nezaobíde bez absolútneho Boha, pretože iba on jediný môže z (ním ustanovených) pravidiel sveta niekoho vymaniť. Darwinistický svet však Boha nepotrebuje, sám si deterministicky ustanovuje svoj poriadok a z tohoto poriadku niet výnimiek.

Ak teda Kováč hovorí o iracionalite komunistického ekonomického systému, robí bežnú chybu mnohých humanistických intelektuálov: zamieňa si hodnotový model nejakej skutočnosti za samotnú tú skutočnosť. Teda napríklad, že predstava centrálne plánovaného hospodárstva (CPH), teda komunistický model skutočnosti, je totožný so skutočnosťou, v ktorej sa CPH realizovalo. Celá Kováčova analýza ekonomického systému za komunizmu, inak vecne správna, však nie je analýzou iracionálnosti CPH, ale rozporu modelu CPH s realitou CPH. CPH fungovalo jedniným možným spôsobom, teda ani racionálne ani iracionálne.

Rozporu modelu sveta so svetom samým sa z povahy veci nedá vyhnúť. Nikoho však nenapadne tvrdiť, že svet je iracionálny. Ekonomické a politické modely (teórie) spoločnosti sa v mnohom od seba líšia, jedno však majú spoločné: všetky do jedného sa mýlia, pretože sú to len modely. V momente, keď pri pokuse vysvetliť spoločenské javy na túto nevyhnutnú vec zabúdame, prestávame byť vedcami a stávame sa ideológmi. Kováč, sa žiaľ vo svojej knihe vydal týmto smerom, hoci sa snaží budiť dojem vedeckej analýzy.

Skutočná vedecká analýza, navyše s ambíciou darwinistického výkladu, by skúmala z akých mémov a prečo sa vyvinul model CPH, aké symbiózy s akými mémamai vytváral, aby si zabezpečil úspech replikácie, ktoré z týchto mémov potom v praxi prežili v reálnom CPH a prečo, ktoré nie a prečo, ktoré po rozpade komunistického ekosystému prežili a prečo atď. Odhalila by nejaké zákonitosti, napríklad vysoký symbiotický potenciál rovnostárskych mémov.

Taktiež by pravdepodobne odhalila vývojový strom mémov, ktoré tvorili mémplex predstavy CPH, strom, ktorého pôvodné mémy siahajú ďaleko do minulosti. Stačí si spomenúť na Platónovu Ústavu. Mémy rozumného riadenia spoločnosti sú hádam tak staré, ako sú staré spoločnosti. To značí iba jedno. Kováč nemá pravdu v tom, že komunistický model CPH sám seba usvedčil z iracionality a zlyhal. CPH je len jedna z mnohých symbióz, do ktorých mém rozumného riadenia spoločnosti vstúpil. Má mimoriadne úspešnú stratégiu prežitia. Je súčasťou všetkých politických ideológií bez rozdielu. Áno, aj ideológie anarchokapitalizmu, hoci jej hlásatelia veria, že chcú spoločnosť ktorá sa sama reguluje bez riadenia nejakou autoritou. V skutočnosti súčasťou tohoto mémplexu je mém rozumného riadenia spoločnosti, len v symbióze s mémom samo.

Model je model, ale skutočnosť je vždy iná. Preto je logicky najlepšou stratégiou mémov, ktoré tieto modely vytvárajú, vstupovať do symbióz vždy s inými mémami a mémplexami, rovnako, ako to robí mém rozumného riadenia spoločnosti. Vždy, keď nastane rozpor modelu s realitou, takýto mém nezahynie s rozpadom ekosystému inštitúcií (ekotopov mémplexov) na modeli stavanom.

---

Literatúra a odkazy:

1. Kováč, L. (2007). Prírodopis komunizmu Anatómia jednej utópie. Kaligram, Bratislava.

Homo economicus

Pri štúdiu knihy Ladislava Kováča „Prírodopis komunizmu“ [1] som začal, popri iných poznámkach, písať aj poznámku týkajúcu sa Kováčovho chabého pokusu o falzifikáciu neoliberálnej paradigmy, známej pod menom Homo economicus. Ide o pomerne dôležitú otázku, pretože sa zaoberá podstatou existencie človeka, jeho základným antropologickým koceptom. Poznámka sa rozširovala, tak som sa rozhodol ju napokon zverejniť ako článok.

Ťažko povedať ako to asi Kováč myslel, ale zdôraznené časti textu by práve slúžili ako potvrdzujúci argument pre paradigmu Homo economicus. Teda, že si každý zrátal riziká, náklady a možné zisky svojho správania, a na základe takéhoto kalkulu sa potom správal. Práve v tom by mala byť vnútorná osobnostná integrita Homo economicus. Ideály a mravné postoje majú hodnotu X, riziká z ich uplatnenia Y, ak Y > X, tak Homo economicus nebude to X presadzovať.

Dokonca aj tie prípady, o ktorých Kováč hovorí skôr, teda tých, ktorí obetujú aj život za vlastné ideály, nevyvracajú paradigmu Homo economicus. Ak pre niekoho platí, že X > Y, teda, že ideály majú vyššiu hodnotu ako prípadné následky, tak to nijako neprotirečí paradigme Homo economicus. Samovražedný islámsky útočník si napríklad pod to X zahrnie aj odmenu na onom svete, teda tú rajskú záhradu plus 60 panien a nehynúcu slávu k tomu, pričom je v tomto živote možno niktošom. No nekupte to!!! A to isté, aj keď v menej vypuklej forme sa dá povedať aj o tých vzdelaných a intelektuálne založených jedincoch, ktorí aj po páde komunizmu naďalej zotrvávali na jeho pozíciách, hoci to pre nich značilo stratu výhod. Aj oni napĺňajú to X ziskom rôznych pocitov nadradenosti, či viery v budúce zisky, ktorý prevyšuje Y. Práve tá integrálnosť osobnosti môže byť preto až výslednicou ekonomického kalkulu, nie zdrojom.

Nemyslím si teda, že má Kováč pravdu, že komunistický experiment paradigmu Homo economicus sfalzifikoval.

Problém paradigmy Homo economicus je, že je to ad hoc teória, ktorá má potvrdiť neoliberálny pohľad na spoločnosť. Teda myšlienkový postup je takýto: najlepší je voľný trh, preto treba hľadať takého človeka, ktorý sa na voľnom trhu trhovo zodpovedajúco správa. A aký sa na voľňom trhu najlepšie správa? Predsa taký, čo je sám sebe subjektom, napĺňateľom svojich potrieb, sám vie najlepšie čo chce a čo nechce a svoju subjektivitu si presadzuje sám najlepšie. Aby to mohol robiť, tak logicky musí byť vtelenou kalkulačkou svojich potrieb a ochoty znášať za ich splnenie náklady.

Ako každá ad hoc teória o človeku, aj táto postupuje od postulátov teórie, cez selekciu faktov pre teóriu výhodných, až po odselektovaného, vykuchaného človeka. Takáto metodika je spoločná všetkým ideológiám bez rozdielu, či už sú to ideológie náboženské, marxistické, nacionálne, konzervatívne, liberálne, zelené, či anarchistické.

Našťastie máme k dispozícii aj opačnú metodiku: zbierame fakty o nevykuchanom človeku v nevykuchanom celkovom kontexte sveta a až hľadaním súvíslostí v týchto faktoch sa pokúšame sformulovať nejakú tú antropológiu, nejaký ten model človeka. A práve tento postup, nie Kováčove moralistické analýzy, výrazne spochybňuje antropológiu Homo economicus.

Základný predpoklad paradigmy Homo economicus, teda slobodná a nezávislá subjektivita človeka, je totiž pre Homo iste lichotivý, predsa však len mýtus, nezodpovedajúci vedeckej evidencii.

Pokiaľ je správanie jedinca aspoň sčasti determinované jeho genómom (a to nesporne je), tak prinajmenšom časť subjektivity rozhodovania prechádza zo subjektivity jedinca na subjektivitu druhu Homo sapiens sapiens, a jedinec je len vykonávateľom druhového kalkulu druhových potrieb a je druhovo neslobodný. Ako sa dá napríklad potom vedieť, že štátne regulácie (to stelesnenie diabla v neoliberalizme a anarchizme všetkých podôb) nenapĺňajú subjektivitu druhu Homo sapiens?

Iste, môže tu byť námietka, že každý jedinec má unikátny genóm, teda unikátnu sadu variánt (alel) tých istých génov, a má takto určenú subjektivitu. To ho však vôbec neoslobodzuje od druhovej subjektivity a prinajmenšom sa dá povedať, že v každom jedincovi súperia dve kalkulácie, pričom tá druhová jednoznačne prevažuje, pretože druhová identita je prejav druhovej stability, a tým aj dominancie nad individuálnym genómom, kým individuálny genóm zaniká v každom z jedincov.

Inak povedané: nedá sa prinajmenšom z biologických dôvodov subjektivitu jedinca ohraničiť ním, a teda ak aj javí správanie, ktoré interpretujeme ako racionálne vykalkulované, nie je to iba jeho správanie a ten kalkul nie je iba jeho kalkulom.

Na tomto mieste priam fyzicky počujem rozhorčenú námietku klasických humanistov, že predsa človeka nemôžeme redukovať na biologickú podstatu, že človek má predsa rozum, myslí, má dušu, atď, a tá je jeho individuálnou charakteristikou, neodvoditeľnou z biologických koordinátov. Iste, človek sa vyvinul zo zvieracích predkov, ale z tej „zverskosti“ sa (nejako!) vymanil práve vďaka rozumu. Absolvoval som množstvo diskusií na túto tému a veľmi skoro skončili pri prvej otázke, ktorú som oponentom položil: čo to je rozum, myseľ, duša? Nedá sa nič robiť, klasické humanistické vedy nemajú racionálny bezrosporný koncept mysle, či duše. Prečo s ním potom argumentujú?

O tom, čo sa deje v mozgu dnes stále viac a viac faktov prináša viacero neurovied. Jedným z prvých výsledkov ich skúmania je popretie predstavy slobodnej vôle, tejto centrálnej dogmy subjektu mysle. Zdá sa, že to, čo popisujeme ako vedomie, je len špička ľadovca nevedomých rozhodovacích procesov, alebo dokonca len akýsi prepájač somatických nevedomých procesov [2]. Ak je to tak, neostáva nič iné, ako uznať, že tá druhová subjektivita má oveľa podstatnejší charakter, ako sme ochotní si priznať, pretože podstata kalkulu je potom značne formovaná druhovým programom výstavby štruktúry mozgu. Dnes už máme do značnej miery realistickejší obraz architektúry mysle. Mozog, tak ako u každého iného druhu, slúži na vytváranie modelu prostredia, v ktorom má organizmus žiť, a k tvorbe takého modelu má vrodený systém modulov, alebo nástrojov [3]. Schopnosti týchto nástrojov, ich štruktúra a vzájomné vzťahy, sú druhovo podmiené časti rozhodovacej kalkulácie, a teda majú druhovú subjektivitu. Týmto myseľ stráca tú aureolu antropocentrickej výnimočnosti, veď veľmi podobné štruktúry nachádzame aj u iných tvorov, čo mimo iné značí, že skutočná subjektivita nášho rozhodovania nie je ani druhovo lokalizovaná, ak rovnaké moduly mysle nachádzame u iných druhov. Stále zretelnejšie je jasné, že ak rozhodujú tieto moduly a ich vzájomné vzťahy, tak hlavným subjektom rozhodovania je darwinistický prirodzený výber, tieto štruktúry vytvárajúci.

Bolo by však nesporne chybou, ak by sme myseľ obmedzili iba na vrodené moduly kognitívno behaviorálneho rozhodovania. V mozgu predsa nemáme nejaký modul na písanie, matematiku, politické kecy, ekonomiku, atď. Človek sa predsa kupuje, predáva, skrátka správa sa ekonomicky, tak odkiaľ to berie, ak to nie je vrodené? Možno je v ňom NIEČO, čo sme ešte neidentifikovali, ale robí to z neho Homo economicus, aj keď nie vždy, aj keď inak plní druhovú subjektivitu. Práve to NIEČO môže byť pre nás špecifické, že áno?

Utiekanie sa v antropológii (v humanitných vedách vôbec) k NIEČOmu má viacero problematických aspektov. Ten najdôležitejší je ten, že opäť podľa výskumu neurovied nemá oporu v štruktúrach mozgu. Mozog používa na všetko tie isté štruktúry, ako ich majú všetky opice. Skrátka viditeľne v mozgu NIEČO navyše nemáme. A veru vynaložilo sa nemalé úsilie k jeho objaveniu. Ďalší aspekt je v nekonzistentnosti predstáv hlásateľov NIEČO, pretože v prevažnej väčšine sú až horliví stúpenci darwinizmu, súčasne však ignorujú to, že na vývoj toho NIEČOho darwinistickým mechanizmom by bolo treba príšerne veľa času a vývojových medzistupňov.

Mohol by som tu uvádzať mnoho zdrojov, ktoré vyvracajú predstavu NIEČOho navyše oproti iným tvorom. Nedávno však som objavil skutočne ilustratívny príklad, ktorý predstavu NIEČOho v človeku prinajmenšom výrazne spochybňuje, ak nie falzifikuje — tzv. vlčie deti (feral childs) [4]. Ide o mláďatá sapienta, ktoré z rôznych príčin a od rôzneho veku žili odlúčene od kultúry sapientov. Najčastejšie sa takéto prípady udiali tak, že sa nejakým spôsobom ocitli v divočine a tam sa ich ujali sociálne druhy, ako vlci, či opice. Aspoň tak sa to väčšinou predpokladá. Dôležité však pre našu tému je to, že čím skôr vlčie deti boli odlúčené od spoločnosti sapientov a ich kultúry, tým menej v nich bolo toho NIEČOho. Ak to bolo vo veku pod 5 rokov, tak sa už nenaučili jazyk, zhodne neboli socializovateľné, a miesto toho NIEČOho človečieho, bol ich mozog plne v područí NIEČOho psieho, vlčieho, opičieho, ich sociálnych zvykov a kultúry. Hoci ich osudy a pôvod sa líšil snáď vo všetkých paramatroch, tak výsledok odlúčenia bol charakterizovaný okolím ako mentálna retardácia. Ako ilustratívny príklad je možné si pozrieť správanie Oxany Malaji, ukrainského dievčaťa, ktoré žilo od troch rokov medzi psami. V troch rokoch už samozrejme vedala rozprávať, k čomu sa po tréningu dokázala vrátiť. Naďalej je však mentálne retardovaná. Deti, ktoré sa dostali do opatery zvierat v kojeneckom veku sa už nikdy nenaučili jazyk a boli úplne imúnne akejkoľvek kutúrnej situácii, rovnako ako iné zveratá. Ecce Homo

Je tu teda očividný fakt, že náš mozog nevyniká ničím evolučne novým, a preto zdroj zvláštností nášho správania treba hľadať MIMO neho, nie v ňom. Všetko, čo nás činí tak zvláštnym druhom opíc je v našej kultúre, a v zákonitostiach vývoja kultúry, v jej evolúcii treba hľadať vysvetlenie, nie v nás. Samozrejme ja sa pri tomto vysvetlení uberám cestou darwinistického modelu kultúry, teda cestou teórie mémov. Ale to pre tento článok nie je dôležité, preto to ani nebudem rozoberať bližšie.

Podstatný záver z toho, že našu výnimočnosť treba hľadať MIMO nás je ten, že kultúrne elementy sa vyvíjajú nezávisle na nás. Majú teda vlastnú intencionalitu, vlastné záujmy, a preto na uplatnenie svojej intencionality využívajú naše mozgy. To značí, že každý kalkul, ktorý zdanlivo vykonáva človek, je vlastne kalkul, ktorý cez nás vykonávajú naše gény (druhový kalkul) a mémy (kultúrny kalkul). Gény vytvoria nástroje a mémy tieto nástroje použijú.

Toto je falzifikujúca námietka voči paradigme Homo economicus, pretože tá predpokladá miesto a spôsob kalkulu ohraničený na človeka.

---

Literatúra a odkazy:

1. Kováč, L. (2007). Prírodopis komunizmu Anatómia jednej utópie. Kaligram, Bratislava.
2. Morsella, E., Godwin, C. A., Jantz, T. K., Krieger, S. C., & Gazzaley, A. (2015). Homing in on Consciousness in the Nervous System: An Action-Based Synthesis. Behavioral and Brain Sciences, FirstView, 1–106. doi:10.1017/S0140525X15000643
3. Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Portal s.r.o. Praha.
4. Feral child. Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/Feral_child