Absolútno je neuchopiteľné, ale vďaka jeho absolútnej všedeprítomnosti je možné o ňom vysloviť určité súdy, hoci zo samotnej povahy absolútna súdy neúplné, a preto aj nepravdivé. Aby sme o čomkoľvek vo vzťahu k absolútnu mohli prehlásiť niečo pravdivé, museli by sme poznať všetky súvislosti skúmaného javu voči absolútnu. Kedže absolútnom sami nie sme, nikdy nemôžeme vedieť, či poznáme všetky súvislosti.
Súčasťou judaistického konceptu je aj intencionalita, zámernosť Boha. Boh sa nvyznačuje púhou absolútnosťou, Boh aj koná, usmerňuje, tvorí, ničí, pretvára. Je to absolútno dejové, nie bezčasé, tvorivé, nie nehybné, objekty sveta iba nečinne nestoja v pasívnej existencii, ale neustále sa premieňajú, spájajú, rozdeľujú, premiestňujú. Zámernosť je v náboženstve vykladaná ako Božia vôľa, ako akt vedomia. Pravda, je to jedna z možných interpretácií zámernosti.
Veda sa v snahe oslobodiť od náboženstva hľadanie prejavov Božej vôle nahradila hľadaním a definovaním prírodných zákonitostí. A tak ako Božia vôľa stojí nad všetkým a nad všetkými, tak aj prírodné zákonitosti stoja nad všetkým a nad všetkými a sú nezávislé na pozorovateľovi.Otázka pôvodu prírodných zákonitostí, príčin týchto zákonitostí, sa kladie iba zriedka, celé usilie vedy je smerované na ich odhaľovanie. Skrátka sú dané, sú vlastnosťami tohto sveta, ich úlohou je týmto svetom pohybovať, usporiadavať ho, byť vždy prítomné (všadeprítomné).
Intencionalita, zámernosť značí, že príčiny javov sú zamerané určitým smerom, určitým spôsobom. Napríklad gravitačný zákon nepôsobí raz tak, že telesá priťahuje, inokedy zasa tak, že ich odpudzuje. Zákonom môže byť len preto, že je zameraný daným spôsobom, intencionálne. Celé úsilie poznávania sveta je vlastne zamerané na odhaľovanie jeho intencionality. Samotné tvrdenie, že každý následok musí mať svoju príčinu je iba iným vyjadrením intencionality.
Scientistickí ateisti typu Harris či Dawkins sa neraz posmievajú koncepcii Boha, ktorý všetko riadi, všade je a do všetkého zasahuje, ale v skutočnosti sa vo vede bez intencionality nezaobídu. Nebolo by namieste namiesto márnych pokusov o rozumové vyvracanie nemožnosti intencionality Boha skúmanie toho, či skutočne musíme mať svet intencionálny?
Naozaj sú prírodné zákony nad svetom a nie jeho súčasťou? Ak ich chápeme ako nezávislé od objektov, tak máme nevyhnutne problém s ich pôvodom. Boli prírodné zákony pred Big Bangom, alebo vznikli s ním? Ak boli pred, tak skade sa vzali? Ak vznikli s ním, tak ako sa určila ich štruktúra?
Newtonovská fyzika a fyzika vôbec na otázky intencionality nemajú odpoveď. Zákony skrátka sú a pôsobia. Lenže s týmto pohľadom sa sotva vystačí aj vo fyzikálnom pohľade na svet, pretože aj tu vidíme jednoznačné poukazy na zámernosť sveta. Čo iné ako zameranosť určitým smerom je druhá veta termodynamická? Spory o to, či je svet teleonomický, či teleologický sprevádzajú novovekú vedu od samého zrodu.
Veda je v princípe závislejšia na intencionalite sveta ako teológia. Kým podľa judaistickej teológie Boh vyňal z riadeného behu sveta človeka, ktorému ako jedinému dal slobodnú vôľu (nech už to značí čokoľvek), veda vždy, keď nedokáže vysvetliť kauzálnu následnosť, spoľahne sa na všemocný pojem — na náhodu. Náhoda ako alternatíva Božích mimokauzálnych zásahov, náhoda ako vedecká alternatíva zázraku. V teológii je vo všetkom konečnou príčinou Boh s výnimkou slobodnej vôle človeka. Vede neostáva iné ako náhodu považovať za konečnú príčinu vždy tam, kde iné prejavy intencionality sveta nedokážu byť konečnou príčinou nejakého javu. Lenže takto je náhoda univerzálnou intencionalitou. Povaha náhody ako univerzálneho prírodného zákona, ktorého jedinou funkciou je meniť deterministickú zámernosť iných prírodných zákonov je vskutku nerozlíšiteľná od Božej zámernosti, ktorá sa všeobecne nazýva zázrakom, vôľou Boha, prstom Božím, atď. Je preto prinajmenšom k podivu, ak taký vášnivý rytier rádu Nových ateistov, Richard Dawkins, tvrdí, že jediný správny výklad existencie a vývoja života na Zemi je darwinistický, pričom v darwinizme hrá náhoda kľúčovú úlohu.
Ak má byť ateizmus skutočným ateizmom, tak musí nejako vylúčiť, alebo aspoň výrazne obmedziť z ateistického obrazu sveta zámernosť. Prírodné zákony potom nemôžu byť večné, univerzálne a nad svetom stojace, ale musia vyplývať z danej konfigurácie sveta ako výsledok jeho vnútorného usporiadania. Musia byť teda rovnako závislé od objektov sveta ako objekty sveta od zákonov.Žiaľ, väčšina vedeckého výkladu sveta však týmto smerom nefunguje. Snáď s výnimkou biológie, kde na popis tak komplexných systémov ako sú systémy živé treba predpokladať to, že živé systémy si zákony svojho fungovania vytvárajú samé, ako dôsledok vlastnej komplexnosti.
Súčasne by mal byť svet jednoznačne a úplne deterministický v tom zmysle, že v ňom nastávajú len také udalosti, ktoré vyplývajú z jeho vnútorného usporiadania. Náhoda by mala byť vnímaná len ako naša neschopnosť popísať ohromný rozsah kauzálnych súvislostí, ktoré každú udalosť sveta ovplyvňujú. Teda nie ako objektívna zákonitosť sveta.