Podobnosť stavby mozgov vtákov a cicavcov kladie darwinizmu ťažké otázky.
Hoci sa vývoj vtákov od plazov oddelil pred asi 150 mil. rokov a cicavcov pred asi 250 mil. rokov, mozgy vykazujú v nových štruktúrach (mimo tzv. plazí mozog) výraznú architektonickú podobnosť, aspoň podľa [1].
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zrejme museli riešiť rovnaké problémy, a to vyvolávalo selekčný tlak na vývoj rovnakých štruktúr. Veď aj inde vidíme podobné príklady, kto chce lietať musí mať krídla, kto chce plávať musí mať plutvy. Napokon autori predloženej štúdie, vychádzajúc z rovnakej myšlienky si robia nádeje na nájdenie akýchsi obecných princípov myslenia, a tie by radi uplatnili v počítačoch.
Pravdou však je, že napríklad plutvy kytovcov vznikli zrastením zadných končatín, kdežto plutvy rýb sformovaním zadnej chrbtovej časti tela. A konštrukcia krídla vtáka a hmyzu je niečo architektonicky zásadne iné. Prečo teda na riešenie rovnakých úloh mozgu treba rovnakú architektúru?
Druhá možnosť je, že zákonitosti neskoršej stavby mozgu sú už v značnej miere zabudované do zákonitostí predchádzajúcej stavby. Teda z toho, akú architektúru a funkcionalitu má plazí mozog, vyplýva jediná možná architektúra neskorších mozgov. Pravda za darwinisticky predpokladaného rovnakého selekčného tlaku prostredia, teda, že funkcie mozgu sú dané potrebami z prostredia. Zvláštne je aj to, že mozog článkonožcov tiež vykazuje určité zhody s mozgami stavovcov, aj keď sa vyvíjali odlišne, viď [2], samozrejme na oveľa základnejšej úrovni.
Ak by tomu tak bolo, treba zrejme prinajmenšom obmedziť predstavu náhodných zmien, ktoré by mali byť aj podľa dnešného syntetického darwinizmu zdrojom evolučných noviniek. Vývoj by potom vyzeral skutočne teleologicky, teda akoby bol účelovo ťahaný určitým smerom. Ovšem potom sa nedá ubrániť otázke zámeru.
Náhodnosť zmien, ktorú predpokladá napríklad génocentrický model evolúcie je vo svojej podstate tautológia. Ak predpokladáme že gény sú agenti, ktorí sa neustále snažia zachovať svoju štruktúru presným replikovaním, tak podstata diania je v replikácii. Z toho samozrejme nemôžu vznikať nijaké evolučné novinky a diverzita, na ktorej by sa realizoval prírodný výber. Zdroj zmien potom musí vychádzať z javov, ktoré nie sú javovou podstatou replikácie, a kedže nie sú ani javovou podstatou prírodného výberu, tak sa zvalia na nepochopiteľnú a neuchopiteľnú náhodu. Zmena sa stane tak, že sa niečo zmení a hotovo. Náhoda tu robí zástupcu Božieho zázraku, pretože zázrak je zmena, ktorá nepochádza zvnútra sveta, ale zvonka, od Boha.
Lenže ako spadá do toho to, že mozgy (a nielen mozgy) sa u rozličných druhov od seba evolučne vzdialených vyvíjajú rovnakým smerom, hoci náhodná zmena by ich mala posúvať k rôznym riešeniam tých istých problémov? Žeby sme miesto Božieho zázraku pre zmenu mali neustálu prítomnosť Božieho prstu?
Podľa mojej mienky sa dá neustálej Božej prítomnosti (samozrejme nie stvoreniu Sveta Stvoriteľom) vyhnúť tak, že vylúčime náhodu úplne. Predpokladáme potom svet prísne deterministický od počiatku doteraz. V takom svete je na počiatku dané určité usporiadanie (kto chce nech si verí, že je to Slovo), kde každý objekt sveta vytvára súčasne seba a súčasne aj svet, teda aj zákonitosti, ktoré v takom svete platia. V takomto svete je stav súčasných usporiadaní objektov určujúci pre každý následný krok evolúcie, pretože jednak vytvára štruktúry toho, na čo sa uplatnia budúce zákonitosti sveta, teda samotné objekty, ale aj štruktúru tých budúcich zákonitostí, ktorými sa budú musieť objekty riadiť. Nebolo by teda náhodné, ako čo bude vyzerať o milión rokov, alebo miliardu.
Myslím, že týmto by sme mohli vyvarovať aj mystiky účelnosti teleologickej alebo teleonomickej. Účel totiž predpokladá cieľ, či už tak alebo onak. Nepomôže problém ofintiť tak, že účel síce nie je v nejakom cieli, ale iba v smere vývoja. V oboch prípadoch sa neobídeme bez zámeru, a ten by sme museli predpokladať u Boha. Ak ho nechceme, neostáva iné ako vyššie popísaná predstava súčasnej evolúcie objektov sveta a zákonitostí sveta, pričom nič nestojí nad ničím a nič nie je svetu dané zvonka.
- Shanahan, M., Bingman, V. P., Shimizu, T., Wild, M., & Güntürkün, O. (2013). Large-scale network organization in the avian forebrain: a connectivity matrix and theoretical analysis. Frontiers in Computational Neuroscience, 7(July), 1–17. doi:10.3389/fncom.2013.00089. http://www.frontiersin.org/Computational_Neuroscience/10.3389/fncom.2013.00089/full